Stála som na schodoch pôrodnice a držala som malého chlapca a papiere. Okolo mňa objatia, kvety, balóny, slzy. Každý si vzal “svoje”. Nikto sa o mňa nestará. Bola to len moja mama, ktorá sa nervózne snažila mávať taxíkom.
Zhlboka som sa nadýchla. Už vo mne nebol priestor na plač. Kameň, ktorý sa vo mne narodil, keď Oleg zavesil telefón, bol čoraz väčší a silnejší.
– No tak, zlatko, – zašepkal som a pobozkal syna na čelo. – Všetko vyriešime spoločne.
Cesta domov sa zdala nekonečná. Moja matka mlčala, len raz poznamenala:
– Odpusť mu, Dcéra. Možno sa všetko zmení…
Odpovedal som len s polovičným úsmevom. Prvýkrát v živote som cítil, že už nebudem “opravovať” niečo, čo som nezlomil.
Prvé dni boli ťažké. Bezsenné noci, plačúce dieťa, únava, ktorá vás zrazí na zem. Ale v byte bolo niečo nové: pravda. Už neexistovali žiadne klamstvá, žiadne “stretnutia”, žiadne “dopravné zápchy”. Len ja a môj malý chlapec.
Už je to pár týždňov. Jedného večera telefón znova zablikal: Oleg.
– Ako sa máte? jeho hlas znel, akoby sa pýtal na počasie.
– No, odpovedal som pokojne. – Len teraz bez teba.
– Čo tým myslíš, bezo mňa? Som jej otec!
– Už si sa rozhodol v deň, keď si pre nás neprišiel do nemocnice. Pamätáš?
Na linke bolo ticho. Potom niečo zamrmlal a zložil.
A prestal som čakať na jeho hovory. Môj svet sa zmenil. Každý deň som videl, ako môj malý chlapec rastie a jeho oči ma hľadajú medzi všetkými ľuďmi. Vedel som: teraz žijem nielen pre seba. A dalo mi to silu.
Jedného popoludnia som tlačil kočík v parku, keď sa niekto zastavil pri mne. Mladý muž sa pozrel na môjho syna.
– Aký vážny človiečik, – usmial sa. – Presne ako jeho mama.
Pozrel som sa na neho a prvýkrát po dlhom čase som cítil, ako sa vo mne niečo uvoľňuje. Možno nádej. Nádej na život, kde nie sú žiadne klamstvá, kde si ja a môj syn skutočne vážime.
Držal som svoje dieťa pre seba a to je všetko, čo som si myslel:
– Začíname odznova. Ale teraz som v poriadku.
