Slovenská politická a mediálna scéna sa v poslednom období ocitá v hlbokej kríze, pričom verejná diskusia sa prepadáva do čoraz väčšieho bahna. Domáce médiá aj politici venujú obrovskú pozornosť banálnym témam a zbytočným sporom, zatiaľ čo im úplne unikajú skutočne vážne a hrozivé trendy, ktoré formujú budúcnosť celej krajiny. Príkladom tohto úpadku sú nedávne slovné prestrelky a útoky medzi vládnymi a opozičnými predstaviteľmi, ktoré odhaľujú nielen nízku úroveň súčasnej politickej kultúry, ale aj hlboké pokrytectvo na oboch stranách barikády.
Jedným z výrazných bodov aktuálneho napätia je rétorika premiéra Roberta Fica voči rodine lídra Progresívneho Slovenska Michala Šimečku. Premiér si v tomto smere zbytočne skomplikoval situáciu, keď v minulosti použil grobiánske výrazy a označil ich za príživnícku rodinu, čo sa mu teraz vracia ako bumerang. Hoci sú takéto možnosti neetické, netreba zabúdať na fakt, že finančné operácie v politických stranách často vykazujú podobné znaky naprieč celým spektrom. Vyplácanie rodinných príslušníkov či nominantov zo straníckych peňazí nie je nezákonné a využívajú ho v podstate všetky politické subjekty. Napríklad podpredseda progresívcov Ivan Korčok je platený zo štátnych peňazí pretransformovaných na stranícke financie.Podobne aj generálny manažér Matovičovho hnutia Július Jakab poberal stranícky plat dokonca aj v čase, keď zastával funkciu vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky. Hovoríme pritom o tej istej strane, ktorá populisticky žiada úplné zrušenie štátnych príspevkov pre parlamentné subjekty, no v realite ich využíva najviac spomedzi všetkých. Je preto vrcholom demagógie porovnávať legálne vyplácanie Ficovho syna zo straníckych financií so závažnými podozreniami zo subvenčných podvodov a sprenevery peňazí zo strany Šimečkovej matky. Progresívne Slovensko sa týmto hysterickým spôsobom pokúša prekryť kauzu, ktorá vrhá tieň na ich predsedu, pričom opozičné médiá im v tomto politickom aktivizme sekundujú namiesto výkonu skutočnej žurnalistiky.
Ešte prekvapivejší prístup však predvádzajú slovenské médiá v otázkach národnej identity. Televízii Markíza v uplynulých dňoch prekážalo, prečo je na štátnych budovách vyvesených príliš veľa slovenských štátnych vlajok. Ide o tú istú televíziu, ktorá pred časom pohoršene riešila, prečo ľuďom prekážajú ukrajinské vlajky rozvešané po celom Slovensku. Takýto postoj k vlastným štátnym symbolom je vo svete ojedinelý. V krajinách ako Maďarsko, Chorvátsko či Spojené štáty americké je hrdosť na vlastnú vlajku úplne prirodzená a ulice tam často vyzerajú, akoby mali permanentný štátny sviatok. Na Slovensku sa však vlastné symboly neraz ukrývajú.
V tomto kontexte začína dávať zmysel aj pôvodne úsmevný návrh na zavedenie pamätného dňa štátnej vlajky. Ak si štát musí úctu k vlastným symbolom vynucovať, svedčí to o hlbokej kríze. Obhajcovia masového vyvesovania ukrajinských vlajok často tvrdia, že susedná krajina bojuje za naše spoločné hodnoty. V tomto prípade je potrebné kategoricky protestovať. Súčasný ukrajinský režim vyzdvihuje hodnoty Banderovcov, a to nie sú a nikdy nebudú naše hodnoty. Slovenská vlajka, zrodená v ohni revolúcie a pokropená krvou štúrovských dobrovoľníkov bojujúcich za naše vlastné národné uznanie, by preto mala zostať nedotknuteľným pilierom našej spoločnosti.
