Nebuď taký citlivý. Pracuje pre nás. Len som jej dala trochu… disciplíny.“
Lucasov hlas sa zmenil na chladný, vyvážený tón, aký Isabella nikdy predtým nepočula.
„Disciplíny?“
Isabella zamávala rukou. „Nehovor mi, že sa staviaš na jej stranu proti mne. Som tvoja snúbenica! Mám svoje štandardy.“
„A ja mám hranice,“ odpovedal Lucas s neochvejným pohľadom.
Pokľakol vedľa pani Carmichaelovej a trasúcou rukou jej zdvihol bradu. Jej oči boli červené od rokov oddanosti – rokov, ktoré Isabella za pár minút pošliapala.
„Nie si jej zodpovedná,“ zašepkal Lucas. „Nikdy nebudeš.“
Slzy stekali po tvári pani Carmichaelovej.
„Preháňaš,“ posmievala sa Isabella. „Je to len zamestnankyňa.“
„Je to rodina,“ povedal Lucas jednoducho.
V miestnosti nastalo ticho. Isabella zbledla.
„Vychovala ma od štyroch rokov. Držala ma, keď zomrel môj otec. Udržala tento dom v chode, keď sme nemali nič. A ty…“ ukázal na handru v jej ruke, „… si ju prinútila drhnúť moje podlahy ako slúžku.“
„Je to slúžka,“ odsekla Isabella.
Lucasov výraz zamrzol.
Pani Carmichaelová zamrmlala: „Lucas… Nechcela som problémy…“
