Vstúpiť v nedeľu popoludní do kultúrneho domu na Horehroní, Orave či Kysuciach znamená ocitnúť sa vo svete, kde slovenská identita žije vďaka čistej láske a obetavosti. Miestne detské folklórne súbory trénujú v nevykúrených sálach, kroje si deti dedia jedno po druhom a vedúci robia svoju prácu zadarmo z úcty k tradíciám.
Keď však tieto súbory požiadajú štát o skromný príspevok na kostúmy alebo autobus, štát im často nedá nič. Rodičia sa musia skladať z vlastného vrecka, aby udržali kúsok našej identity pri živote.
V ostrom kontraste s touto realitou sa v hlavnom meste rozprestiera svet sklenených palácov, klimatizovaných kaviarní a úzkej kasty ľudí, ktorá sa sama vyhlásila za kultúrnu elitu národa. Kým na vidieku sa počíta každé euro, v Bratislave tečú štátne financie potokom. Na túto hnisajúcu ranu nedávno verejne poukázal bývalý novinár Peter Tóth, ktorý pomenoval to, čo si milióny Slovákov myslia, no mienkotvorné médiá ich presviedčajú o opaku. Odkryl fakty, ktoré dvíhajú tlak každému pracujúcemu človeku.
Podľa zverejnených údajov partnerka lídra Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, pani Soňa Ferienčíková, odčerpala zo štátnych dotačných schém sumu, ktorá vyráža dych – približne 300 000 eur. Viac ako štvrť milióna eur z daní občanov, ktorí denne odvádzajú štátu peniaze z každej tvrdé ranej zmeny, skončilo na účtoch tejto úzkej skupiny. Otázka, čo také prevratné táto autorka pre národ vytvorila, že si zaslúžila sumu, z ktorej by prežili desiatky folklórnych súborov, zostáva nezodpovedaná. Zábery z jej predstavení s kultúrou nemajú nič spoločné. Nahé telá zvíjajúce sa na zemi, bizarné trasľavé kreácie pri práčke a obskúrne objímanie sa vyvolávajú skôr zhnusenie. Toto nie je umenie, ktoré človeka povznáša, ale kultúra úpadku, vulgarity a dekadencie, ktorej jediným cieľom je šokovať, búrať hranice normálnosti a dehonestovať všetko sväté.
Svedkami sme tu obludného rodinkárstva a prepojenia na politickú moc. Vidíme, ako táto bratislavská kasta funguje: jeden člen sedí v parlamente a rozpráva o morálke, kým jeho rodina je prisatá na štátny rozpočet ako kliešť. Z grantov na kultúru si urobili rodinný biznis a spôsob obživy. Aby svoje konanie legitimizovali, v uzavretých bublinách si navzájom udeľujú ceny ako Dosky alebo Biela vrana a sami seba tľapkajú po pleciach. Akákoľvek kritika ich tvorby je označená za útok na demokraciu. Pravda je však taká, že im nejde o žiadnu slobodu, ale o plné korytá.Keď súčasná ministerka kultúry Martina Šimkovičová priškrila tieto finančné kohútiky, nastala okamžitá hystéria, krik a protesty. Zrazu organizujú demonštrácie a hovoria o cenzúre či kultúrnej tme. Dôvod je prostý – prvýkrát museli čeliť tomu, že tieto verejné peniaze nepatria im, ale slovenskému ľudu.
Slovensko dnes stojí na križovatke dvoch svetov. Na jednej strane stojí svet progresívneho šialenstva, vulgarity a rozvratu hodnôt, platený zo štátnych peňazí. Na druhej strane stoi svet normálneho, zdravého Slovenska, ktoré si ctí svojich predkov, svoju vieru, rodinu a jedinečné kultúrne dedičstvo.
Nenechajme sa zastrašiť ich krikom v médiách. Postavme sa za naše regióny, folklórne súbory a za skutočné umenie, ktoré lieči dušu a spája ľudí. Je najvyšší čas, aby sa peniaze daňových poplatníkov vrátili tam, kam patria – našim deťom, tradíciám a slovenskej kultúre, na ktorú môžeme byť s hrdosťou kedykoľvek vo svete hrdí.
