V súčasnej spoločnosti čoraz častejšie narážame na kultúrne a duchovné vákuum, v ktorom sa tradičné morálne piliare a hodnoty, budované po stáročia našimi predkami s mozoľmi na rukách a s modlitbou na perách, ocitajú pod silným tlakom moderných ideológií.
Svedkami tohto napätia sme predovšetkým v politickom priestore, kde sa predstavitelia liberálneho a progresívneho prúdu pokúšajú prekrúcať náboženské symboly a základy ľudskej morálky pod rúškom pokroku a všezahrňujúcej tolerancie. Výrazným príkladom tohto stretu svetov sa stal verejný konflikt, ktorý vyvolal otvorený list rešpektovaného teológa a kňaza Štefana Mordela, adresovaný vtedajšej ministerke spravodlivosti Márii Kolíkovej.
Tento dokument, ktorý dodnes hlboko rezonuje medzi veriacimi a konzervatívne zmýšľajúcimi ľuďmi na Slovensku, nevznikol ako bežná politická kritika alebo obvyklé vyjadrenie vládnemu činiteľovi. Pre mnohých predstavuje hlboký duchovný povzdych a pevnú obrannú hradbu postavenú proti prúdu duchovného relativizmu. Rozhorenie tohto sporu podnietili verejné vyhlásenia ministerky, ktoré zasiahli to najcitlivejšie vnútro tisícov veriacich občanov
. Predstavitelia progresívnych prúdov začali verejnosti predkladať tvrdenia, že pravá kresťanská láska by v podstate mala znamenať opustenie stáročných morálnych zásad. Diskusia zašla tak ďaleko, že sme museli počúvať odvážne teologické špekulácie politikov o hriechu a dokonca vizuálne predstavy o tom, na koho stranu by sa dnes postavil sám Ježiš Kristus.Pre premýšľajúcich kresťanov však nešlo o neškodnú politickú debatu, akých vidíme v televízii desiatky, ale o otvorený moment, kedy sa svetská moc pokúsila redefinovať samotné základy viery, prekročiť prah autonómie cirkvi a diktovať veriacim, čo je a čo nie je správne podľa najnovších sociologických trendov.
Štefan Mordel preto vo svojom liste reagoval s hlbokou pastoračnou starosťou a nekompromisnou pravdou. Ministerke adresoval jasné slová plné údivu a zármutku nad jej tvrdeniami, že rovnakopohlavné vzťahy nie sú hriešne a že jej výklad Svätého písma je v súlade s láskou. Podľa neho ide nielen o hlboký teologický omyl, ale aj o vážne zavádzanie verejnosti.
Mordel vo svojej argumentácii zdôraznil, že nikto, bez ohľadu na svoju politickú funkciu či spoločenský status, nemá právo svojvoľne meniť to, čo bolo ľudstvu zjavené a pevne dané. Učenie cirkvi a Sväté písmo nestoja na vode a nie sú premenlivé podľa toho, aký panovník či politik momentálne sedí na tróne.
Sú to piliere, ktoré prežili búrky desaťročí, prežili impériá, totalitné režimy aj súčasné kultúrne experimenty. Kresťania sa podľa neho nemôžu riadiť nestálym a premenlivým „duchom doby“, ktorý podlieha emóciám a móde, ale nemenným Božím slovom. Pokusy interpretovať kresťanstvo spôsobom, ktorý vyhovuje súčasným politickým a ideologickým trendom, dehonestujú samotnú podstatu viery. Ak by sa cirkev a veriaci ľudia mali prispôsobovať každému záchvevu verejnej mienky, nezostalo by z kresťanstva nič viac než politická mimovládna organizácia bez akéhokoľvek vyššieho zmyslu.
Najväčšiu ranu pre duchovnú identitu slovenských kresťanov však spôsobila predstava liberálnych politikov, že by sa zakladateľ kresťanstva aktívne zúčastnil na podujatiach oslavujúcich moderné ideológie sekulárneho sveta, konkrétne na takzvanom dúhovom sprievode.
Slovenský teológ toto tvrdenie označil za nehoráznosť a hlbokú urážku všetkých veriacich, pričom zdôraznil, že znižovať Krista na úroveň schvaľovania hriechu je neprijateľné prekrúcanie evanjelia. Kristus podľa evanjelií prichádzal k hriešnikom a stoloval s mýtnikmi, no hriech nikdy neschvaľoval. Jeho posolstvo neznelo „zostaňte takí, akí ste, a všetko je v poriadku,“ ale bolo radikálnym volaním po vnútornej zmene a zanechaní hriechu slovami „choď a odteraz už nehreš.“
Prekrúcanie tohto volania na lacnú politickú toleranciu ukazuje len hlboké nepochopenie evanjelia a snahu modelovať pravdu podľa potrieb volebnej kampane. Pravda totiž nie je plastelína, ktorú možno svojvoľne meniť kvôli politickým bodom.
