Mám 40 rokov a už roky pracujem ako pokladníčka v supermarkete. Nie je to práca snov, ale zabezpečuje mi živobytie a naučila ma rozumieť ľuďom bez slov. ☹️🤔😞
Jedného neskorého večera, krátko pred zatvorením, ku mne prišla mladá žena so spiaci bábätkom v náručí. V jej košíku nebolo takmer nič: chlieb, vajcia, mlieko a jedno balenie detskej výživy.
Keď si spočítala peniaze, ukázalo sa, že jej chýba šesť dolárov. Ospravedlňujúc sa ma požiadala, aby som zrušila detskú výživu. Zúfalstvo v jej hlase mi zvieralo srdce.
Bez váhania som za ňu zaplatila. Ticho plakala, poďakovala sa mi a odišla. Viac som na to nemyslela — šesť dolárov by ma nezruinovalo.
Na druhý deň si ma manažér zavolal do kancelárie. Spýtal sa, či som deň predtým zaplatila nákup niekomu inému, a potom mi podal obálku s mojím menom.
Vo vnútri bol list. Žena písala, že utiekla z násilného vzťahu, žije v aute a čaká na miesto v útulku. Tých šesť dolárov znamenalo, či jej dieťa tú noc bude jesť. Môj čin jej pripomenul, že nie je neviditeľná.
Potom vysvetlila niečo, čo ma šokovalo: pred rokmi, keď bola hladnou tínedžerkou, zaplatila pokladníčka v tom istom supermarkete — ja — jej chlieb. Ja som si to nepamätala. Ona áno.
K listu bol priložený aj šek. Nie na šesť, ale na šesťtisíc dolárov. Bola to časť odškodnenia, ktorú chcela dať osobe, ktorá jej nevedomky dvakrát zmenila život.
V ten deň som sa vrátila k svojej pokladni zmenená. Nie kvôli peniazom, ale preto, že som pochopila, že aj ten najmenší prejav láskavosti môže znieť celé roky.
Šesť dolárov.
Dve unavené ženy.
Dva okamihy, oddelené rokmi.
A pripomienka, že to, čo sa niekedy zdá ako nič… môže byť všetko. 
