Lekár pristúpil k ventilátoru a na tvári mal výraz profesionálneho súcitu, aký má človek, ktorý videl už príliš veľa rozlúčok na to, aby ho niečo prekvapilo.
V súkromnej miestnosti VIP krídla stroje spievali chladnými tónmi: pravidelné pípanie, mechanický vzduch, čísla, ktoré sa snažili premeniť život na štatistiky.
Goпzalo Vélez, multimilionár a majiteľ polovice krajiny v zmluvách, stál pri posteli s trasúcimi rukami, akoby všetku svoju silu nechal vonku, na chodbe.
Jej dcéra Martiпa, šesťročná, ležala bledá, príliš malá na to, aby patrila do takej veľkej postele, jej hrudník sa dvíhal a klesal len preto, lebo to nariadil stroj.
Martiпine kučeravé vlasy jej prilepil na čelo pot a na zápästí mala náramok s jej menom, ktorý vyzeral ako okovy.
Goпzalo ju pevne držal za ruku a v hlave sa mu opakovala veta ako trest: „Deti nemajú odísť ako prvé.“
Týždne som platil špecialistom vo Švajčiarsku, za vybavenie v Houstone, za videohovory v Tokiu, pretože Gonzalo vždy všetko riešil peniazmi.
Ale Martiпova vzácna choroba sa s jeho šťastím nevyjednávala, nepodpisovala dohody, neprijímala úplatky, a to bola prvá vec, ktorá ho zničila.
Druhou vecou, ktorá ho zničila, bolo pohľad na svoju malú dcérku a uvedomenie si, že už je unavená z boja.
„Pán Vélez,“ povedal lekár jemným, ale rozhodným hlasom, „vaše životné funkcie klesajú a… musíme sa pripraviť.“
Goпzalo bez slova pokrútil hlavou a stisol Martiпu za ruku, akoby tým mohol zabrániť koncu.
Martiпa sotva otvorila oči, pozrela na neho s krátkou, srdcervúcou jasnosťou a jej pery sa pohli s minimálnym úsilím.
