Lenka stála pred dverami svojho bytu a s hrôzou otočila kľúčom v zámke. Nešiel dovnútra. Skúsila to znova, pomaly, snažiac sa nezpanikáriť. Nič. Pery jej začali triasť a dlane sa jej spotené. Kľúče nepasujú. Dvere sú zamknuté.
S Pavlom tu žili sedem rokov. Všetko v tom byte jej bolo známe – sivé vchodové dvere, odlupujúce sa rohy zárubne, škrabance od ich prvého psa, ktorého nakoniec nezostali. Trávila tu večery, žehlila manželove košele, zaspávala v ich spoločnej spálni. Ale teraz ju nepustili dnu.
Lenka vytiahla telefón a vytočila Pavlovo číslo. Telefón zvonil, ale nikto to nezdvihol. Skúsila to znova. A znova. Márne. Telefón bol vypnutý.
„Stalo sa niečo?“ opýtala sa za ňou nejaká žena.
Otočila sa prudko. Bola to jej suseda z poschodia nad ňou, Michaela. Lenka ju poznala už dlho – bola to stará, osamelá žena, ktorá videla všetko a vždy ako prvá vedela, čo sa deje v dome.
„Ja… nemôžem sa dostať domov,“ podarilo sa Lenke povedať, pričom cítila, ako sa jej v hrdle tvorí knedlík.
Michaela sa na ňu súcitne pozrela a povzdychla si.
„Dievča, ten zámok je úplne nový.“
„Nové?!” Lenka pocítila, ako jej vyschlo v ústach.
„Vymenili ho asi pred desiatimi dňami.”
„Kto?!”
„A kto by to mohol byť… tvoja svokra. Prišla s nejakým mužom, pravdepodobne zámočníkom, on to spravil…“
Lenka stuhla. Jej svokra?!
„Kde je Pavel?“ spýtala sa ostro.
Suseda zdvihla ruky.
„Neviem, dievča. Dlho som ho nevidela.“
Musí to byť nejaký omyl. To nemôže byť pravda. Realitné služby
Lenka zišla po schodoch na vratkých nohách a zaklopala na dvere svojej svokry. Čakanie sa zdalo nekonečné. Potom sa ozvali ťažké kroky a dvere sa otvorili. Vo dverách stála Zuzana – vysoká, vychudnutá žena s krátkymi vlasmi. Premerala Lenku pohľadom, zložila ruky na prsiach a usmiala sa – chladne, s náznakom nadradenosti.
„Prečo si sa vrátila?“ spýtala sa bez pozdravu.
„Kde je Pavel? Prečo je na našom byte nový zámok?“ Lenka cítila, ako sa jej láme hlas.
Zuzana zafunela.
„No, keďže si zmizla na dva mesiace, asi ťa to nezaujíma.“
„Č-čo?..“
„Zmizla si. To znamená, že ťa tu nepotrebujeme. Teraz máme v dome novú pani.“
Lenka stuhla a cítila, ako jej v ušiach pulzuje krv.
„Ako to myslíš, ‚iná pani domu‘?“ Pozrela na svoju svokru, neschopná uveriť vlastným ušiam.
Zuzana pokrčila plecami s kamenným pokojom, akoby hovorila o niečom úplne bežnom.
„Je to jednoduché, moja drahá. Odchádzala si a zmizla si. Pavel si myslel, že si ho opustila. Nepotrebuje ženu, ktorá sa túla.“
„Ja som sa netúlala!“ zvolala Lenka, keď v nej začala vrieť zlosť. „Starala som sa o svoju matku, ktorá si zlomila nohu! A Pavel to vedel!“
