V vzduchu zavládlo ticho. Elżbieta cítila, že jedno nevhodné slovo môže zničiť všetky snahy o nájdenie si miesta v tejto rodine. Ale niečo v nej puklo – nie hnevom, ale vnútornou odhodlanosťou.
„Viem, že nie som dokonalá. Nerobím všetko tak ako vy. Ale naozaj sa snažím. Chcem byť súčasťou tejto rodiny, nielen Tomovou ženou.“
Marianne zdvihla obočie, akoby ju tieto slová prekvapili viac, než chcela ukázať. Po chvíli ticho povedala:
„Nie je to ľahké… prijať, že syn už nepatrí len tebe.“
Helena, ktorá doteraz mlčala, vstala od stola:
„Mama, ak neprijmeš Lizi, stratíš aj Toma. On ju miluje. A ty ho miluješ, však?“
Marianne nič nepovedala, ale v jej očiach sa zablyslo. Večer, keď pripravovali večeru, požiadala Elžbetu:
„Možno by si dnes mohla vybrať čaj?“
Malý gest, ale znamenal viac ako akékoľvek slová.
Tretí deň: jemné zmeny
Nasledujúce dni priniesli jemné zmeny. Marianne už neopravovala každú maličkosť. Namiesto toho, keď Elžbieta uvarila vývar, pochválila ju:
„Voní to ako u mojej mamy. Dobrá práca.“
Elżbieta sa úprimne usmiala. Zbrala odvahu:
„Možno mi jedného dňa ukážete, ako robíte tie vaše slávne mleté rezne?“
„Možno už zajtra,“ odpovedala Marianne a otočila sa s úsmevom.
To popoludnie Tom a Elżbieta sa vybrali na prechádzku do parku, kde sa Tom ako dieťa hrával. Rozprávali sa o budúcnosti, o deťoch, o sviatkoch. Bolo pokojne. Normálne. Ako v rodine.
Piaty deň: nečakané odhalenie
Piaty deň poobede niekto zaklopal na dvere. Marianne otvorila a zbledla.
— Pán vojvoda! Aké prekvapenie!
— Dobrý deň. Nebudem sa zdržiavať. Priniesol som dokumenty pre pána Popławského. Chápem, že je to otec pani Elżbiety?
V dome zavládlo ticho. Tom vyšiel z kuchyne, Elżbieta sa mierne odtiahla.
„Váš otec je… vicemajor?“, spýtala sa Marianne neveriacky.
„Nie. Je osobným poradcom majora. Riadi regionálne projekty. Ale nechcel
