Clara si spomenula na noc, keď našla spis s dokumentmi v Martinovej taške. Medzi účtenkami a bankovkami bola kópia zmluvy o kúpe bytu. Ešte nebol podpísaný, ale všetky údaje už boli vytlačené: adresa, Cena, údaje Kupujúceho. V stĺpci vlastník nebolo žiadne meno, iba Martinovo priezvisko, akoby bol jediným vlastníkom.
Srdce jej začalo búšiť ako kladivo. Ruky sa jej triasli a v očiach sa jej objavili slzy hnevu. Toto už nie sú dohady, bola to čistá zrada. Martin a jeho matka Greta chceli predať byt za jej chrbtom, ktorý jej rodičia odkázali výlučne jej.
Na druhý deň to nevydržala. Keď sa Martin vrátil neskoro v noci, hodila papiere na stôl.
“Povedz mi, čo to znamená?”Jej hlas bol chladný a drsný.
Martin zbledol. Začal byť zmätený, vysvetľoval niečo o dlhoch, o ťažkej situácii.
– Chcel som nájsť riešenie… – Máme finančné problémy a mama si myslela, že je to najlepšia cesta von.…
“Tvoja mama!”Clara ho prerušila. Je to ona, ktorá vždy rozhoduje o našich životoch? Tento byt nepatrí vám ani jej! Toto je posledný dar od mojich rodičov, ich úsilia a záujmu o moju budúcnosť! A chceli ste ho predať, akoby to bol váš produkt!
V tom okamihu vstúpila Greta do bytu, akoby očakávala konfrontáciu.
“Clara, nebuď dramatická.” Je to pre tvoje dobro. Môžete si kúpiť niečo menšie a zvyšok peňazí použiť na investíciu.…
– Rozhodujete sa, čo je pre mňa dobré? Clara zvýšila hlas. – Moji rodičia mi opustili tento byt, aby som mal strechu nad hlavou, aby som nikdy nebol na nikom závislý. A nikdy ti to nedovolím vziať!
Martin sa pozrel dole a Greta si niečo zamrmlala popod nos, ale Clara už vedela, čo bude robiť. Na druhý deň išla za právnikom. Dokumenty nenechali nikoho na pochybách: byt patril výlučne jej. Nikto ju nemohol predať bez jej podpisu.
Keď sa ju Martin pokúsil upokojiť, sľuboval zlepšenie a výčitky svedomia, krátko odpovedala:
“Je koniec. Žiadam o rozvod.
Proces trval mesiace. Martin bojoval, pokúsil sa prípad vytiahnuť a Greta sa objavila na každom súde a vrhala na Claru obviňujúce pohľady. Ale zákon bol jasný. O šesť mesiacov neskôr bol rozvod vyriešený a byt oficiálne zostal v rukách Clary.
Prvé týždne po Martinovom odchode boli ťažké. Prázdnota v byte bolela a spomienky sa stále vracali. Ale Clara začala meniť priestor. Vyhodila starý nábytok, premaľovala steny a zavesila nové záclony. Každá zmena bola ako symbolický krok vpred.
Postupom času mala pocit, že znovu naberá dych. V práci získala povýšenie, ktorého sa kedysi obávala. Začala sa častejšie stretávať so svojimi priateľmi, chodiť do divadla a chodiť na prechádzky. Po večeroch čítala knihy, už v napätí nečakala na Martinove kroky na schodisku.
Greta sa stále snažila dostať do kontaktu, niekoľkokrát zavolala, zanechala správy. Clara sa však od nej úplne odrezala. Vo svojom živote nechcela žiadne ďalšie toxické vplyvy.
Uplynuli dva roky. Jedného rána sa Clara zobudila a uvedomila si, že je konečne šťastná. Nie dokonalé, nie báječné, ale pokojné a skutočné. Balkón bol plný kvetov a kuchyňa voňala čerstvo zomletou kávou.
Spomenula si na slová svojho otca: “nech je to tvoje. Nikdy neviete, čo život prinesie.”Mal pravdu. Nebyť tohto bytu, mohla zostať na ulici bez podpory. A áno, mala svoj vlastný domov a svoj vlastný život.
Niekedy sa čudovala, čo Martin robí. Je mu to ľúto alebo stále počúva svoju matku? Na tejto otázke však už nezáležalo. Mala slobodu.
Večer, keď stála na balkóne a pozerala sa na hviezdnu oblohu, cítila sa Clara vďačná. Nie hnev, nie ľútosť, len vďačnosť, že našla silu povedať “dosť” a začať odznova.
Teraz bolo všetko v poriadku. A nakoniec cítila, že život jej skutočne patrí.
