Rok 1942. Varšavské geto. Dvadsaťdvaročná poľská sociálna pracovníčka kráča k bráne. V ruke nesie kufrík s náradím. Má povolenie – prišla skontrolovať výskyt týfusu. Mimo geta sa Nemci smrteľne bojili epidémie. Pustili ju dnu.Príbehy o odvahe
V kufríku, pod vrstvou kladív a kľúčov, leží šesťmesačné dieťa.
Irena Sendlerová prechádza popri nacistických strážach. Popri kontrolných bodoch. Popri vojakoch so samopalmi. Keby ktokoľvek otvoril kufrík, zastrelili by ju na mieste.
Dieťa mlčí.
Irena vyjde z geta. Na druhej strane na ňu čaká poľská rodina. Podá im dieťa. Otočí sa. Na druhý deň príde znova.
A urobí to znova.
A znova.
A znova.Historické ženy
Kto bola Irena Sendlerová?
Narodila sa 15. februára 1910 vo Varšave. Jej otec bol lekár. Liečil chudobných židovských pacientov počas epidémie týfusu. Sám ochorel a zomrel, keď mala Irena sedem rokov.
Pred smrťou jej povedal niečo, čo nikdy nezabudla:
„Ak vidíš, že sa niekto topí, musíš sa ho pokúsiť zachrániť, aj keď nevieš plávať.“
Irena vyrastala s židovskými priateľmi. Študovala poľskú literatúru na Varšavskej univerzite. V roku 1931 začala pracovať ako sociálna pracovníčka.
Potom prišla vojna. Rok 1939. Všetko sa zmenilo.
Nacisti zhromaždili všetkých varšavských Židov – vyše 400 000 ľudí – do malej uzavretej časti mesta. Postavili okolo nej múr. Nikto nesmel von.Detská psychológia
Vnútri ľudia hladovali. Umierali na choroby. Čakali na transport do koncentračných táborov.
Irena mala vo vnútri židovských priateľov. Nemohla zachrániť dospelých – nacisti ich príliš strážili.
Ale deti? Možno mohla zachrániť deti.
Povolenie, ktoré sa stalo zbraňou
Irena vstúpila do Żegoty – Poľskej rady na pomoc Židom. Stala sa vedúcou detskej sekcie.
Získala povolenie vstupovať do geta ako sestra kontrolujúca týfus. Nacisti sa týfusu báli viac ako čohokoľvek iného. Púšťali ju dnu znova a znova.
To povolenie bolo jej zbraňou.
