Gábor hovoril rýchlo, trochu podráždene, akoby bol rozhovor už vopred rozhodnutý a jeho matka by sa jednoducho mala len súhlasiť. V jeho hlase bolo počuť tú obvyklú nepochopenosť, ktorá sa často objavuje u dospelých detí, keď rodič náhle „nespráva sa obvyklým spôsobom“. Nekričal, nebol hrubý, ale v každom jeho dôraze bolo cítiť: táto situácia je pre neho zvláštna, takmer nesprávna.
Teta Nina stála pri okne a pozerala na dvore. Deti sa hrali na ihrisku, žena v tmavom kabáte kolísala kočík, niekto práve venčil psa. Všetko bolo úplne ako obvykle, len v tom bolo niečo úplne iné.
„Mama, Eszter hovorí, že nechceš dávať pozor na deti?“ – spýtal sa Gábor.
„Mali svoj program,“ pokojne odpovedala teta Nina, neotočila sa od okna.
Gábor na chvíľu mlčal.
Zjavne toto nečakal. Zvyčajne jeho matka v takých chvíľach začala vysvetľovať, že je len unavená, že samozrejme pomôže, že to nejako vyriešia. Teraz však neprišlo žiadne vysvetlenie. Gábor si povzdychol a trochu netrpezlivejším hlasom povedal: „Mama, vážne? To sú tvoje vnúčatá.“
Teta Nina sa pomaly otočila a pozrela na neho. V jej pohľade nebola hnev, skôr únava, ktorú Gábor dovtedy nikdy nezaznamenal.
„Viem, že sú to moje vnúčatá,“ povedala ticho.
Gábor pokrčil plecami, akoby celý rozhovor stratil zmysel.
„Tak kde je problém? Sadneš si s nimi pár hodín, pustíš rozprávku.“
Teta Nina sa jemne usmiala.
„Pár hodín? Máté naposledy strhol záclonovú tyč v obývačke. Musela som zavolať suseda, aby ju znovu priskrutkoval.“
Gábor na chvíľu zmätene stíchol, potom pokrčil plecami.
„No čo už, chlapci sú takí.“
Teta Nina išla do kuchyne a sadla si k stolu.
Jediným gestom naznačila, aby si aj Gábor sadol. Jej syn si sadol oproti nej, ale stále nechápal, prečo sa z tejto konverzácie zrazu stalo niečo vážne. Teta Nina preložila ruky na stole.
„Som unavená, Gábor,“ povedala nakoniec.
Gábor reflexívne odpovedal: „Každý je unavený.“
Teta Nina však pokračovala, a teraz v jej hlase nebola žiadna neistota.
„Nehovorím o jednom dni. Hovorím o rokoch.“
Veta zaznela ticho, no tak sa vznášala vo vzduchu, že Gábor najprv nevedel, čo povedať. Zrazu si všimol na tvári svojej matky hlbšie vrásky, šediny pri spánkoch a tú unavenú držanie tela, ktorú dovtedy nikdy nezaznamenal.
Teta Nina mu rozprávala o lekárni. O recepte. O cene tisíc osemsto forintov. O dvesto forintoch, ktoré jej zostali do konca mesiaca. Nestěžovala si, nikoho neobviňovala, len jednoducho povedala, čo sa stalo.
Gábor pomaly sklonil hlavu. Spomenul si na včerajší rozhovor v kuchyni, keď pozerala jeho telefón a povedala: „Kúp lacnejšie.“ Vtedy sa tá veta zdala nevýznamná. Teraz mala úplne inú váhu.
Keď teta Nina skončila, nastalo medzi nimi dlhé ticho. Nakoniec Gábor ticho prehovoril: „Mama… neuvedomil som si to.“
Teta Nina prikývla. „Viem. Jednoducho ste si zvykli.“
Gábor pozrel hore.
„Na čo sme si zvykli?“ – spýtal sa.
Teta Nina sa na chvíľu pozrela na svoje ruky, potom odpovedala:
„Na to, že som tu vždy. Že mám vždy čas. Že nikdy nepoviem nie.“
V jej hlase nebolo žiadne obviňovanie, no pravda bola za každým slovom.
Gábor vtedy začal naozaj chápať. Spomenul si na víkendy, keď išiel s Szilviou do kina a Daniku zverili jeho matke. Na večery, keď Eszter priniesla dvojčatá. Na obedy, ktoré jeho matka varila. Všetko sa vždy zdalo úplne prirodzené. Nikdy sa nepýtal sám seba, koľko síl ho to stojí.
O niekoľko minút Gábor náhle vstal.
„Počkaj chvíľu,“ povedal a vyšiel z bytu.
Teta Nina si myslela, že tým rozhovor skončil. Zapla rýchlovarnú kanvicu, naliala si čaj a vrátila sa k oknu. Dvor bol tichý. Ubehlo dvadsať minút.
Zazvonil telefón.
„Mama, otvor dvere,“ povedal Gábor.
