Svetlá v Cannes v decembri 1922 žiarili inak. Možno už vtedy more šepkalo príbeh o chlapcovi, ktorý sa narodil do rodiny hoteliera, no jeho osudom nebolo hostiť hostí, ale dobýjať srdcia miliónov. Gérard Philipe nebol len herec; bol stelesnením francúzskej aristokracie ducha, elegancie a nespútanej vášne.
Jeho cesta sa začala nenápadne v Nice, kde ako devätnásťročný prvýkrát pocítil pod nohami dosky, ktoré znamenajú svet. Keď v roku 1943 prvýkrát stál pred kamerou, filmový priemysel pochopil, že sa zrodila legenda.
Jeho tvár bola tvárou jari – svieža, plná nádeje a neopísateľného smútku zároveň. V roku 1951 spojil svoj život so spisovateľkou Anne Navaux. Ich láska nebola len bulvárnym románikom, ale hlbokým spojením dvoch duší, ktoré svetu darovali dve deti a vzájomnú podporu v tieni neutíchajúcej slávy.
Gérard bol hercom tisícich tvárí. Či už to bol drzý a šarmantný Fanfán Tulipán, tragický Knieža Miškin, alebo mrazivý Caligula, do každej postavy vložil kus svojej horiacej duše. Sláva ho obklopovala ako zlatý plášť, no on zostával skromným mužom, ktorý miloval ticho viac než potlesk.
Osud bol však krutý a neúprosný. V roku 1959, uprostred práce na filme Luisa Buñuela „Horúčka v El Pao“, prišiel úder. Rakovina pečene. Gérard Philipe, idol generácií, zomrel 22. novembra v Paríži. Nemal ani 37 rokov. Odišiel mladý, ale ako sám hovoril: „Zomrieť mladý nie je tragédia, ak si žil s vášňou a dôstojnosťou.“
Zanechal po sebe prázdnotu, ktorú nebolo možné zaplniť, no jeho obraz zostal navždy zmrazený v čase – krásny, talentovaný a večne mladý. Dnes jeho meno nesie divadlo v Berlíne a každý rok v Ramatuelle, kde odpočíva, ožíva jeho pamiatka v divadelnom festivale, zatiaľ čo on z filmového plátna naďalej očaruje svet po boku hviezd ako Gina Lollobrigida.
