História nie je čiernobiela. Je napísaná krvou a slzami bez ohľadu na geografiu. Jedným z najmrazivejších faktov je pôvod samotného slova „otrok“ v mnohých jazykoch (anglicky slave). Je priamo odvodené od slova „Slovan“. V ranom stredoveku boli slovanské kmene z východnej a strednej Európy tak masovo lovené a predávané na trhoch v rímskom a neskôr moslimskom svete, že ich etnické meno splynulo s ich tragickým statusom.
Ženy v tomto systéme trpeli dvojnásobne. Od antického Ríma, kde boli tisíce Európaniek pohltené do domácností ako neviditeľný majetok, až po neskoršie storočia na brehoch Stredozemného mora. Medzi rokmi 1530 a 1780 barbarskí korzári zo severnej Afriky pustošili pobrežia Talianska, Španielska, a dokonca aj vzdialeného Írska či Islandu. Odhaduje sa, že do zajatia padlo vyše milióna európskych kresťanov.
Pre ženy to znamenalo cestu bez návratu. Mnohé skončili v textilných dielňach alebo ako domáca sila, no tie „najcennejšie“ čakala zlatá klietka osmanských háremov. Hoci romantizované predstavy v literatúre hovoria o hodvábe a šperkoch, realita bola krutá – boli to zajatkyne zbavené identity, rodiny a slobody.
Ani priemyselná revolúcia v 19. storočí nepriniesla úplné vykúpenie. Objavil sa nový fenomén: „biely obchod s otrokmi“. Chudoba a masová migrácia urobili z mladých žien v Európe a Severnej Amerike ľahkú korisť pre organizované siete obchodníkov s ľuďmi. Až v roku 1910 sa svet spojil, aby proti tomuto zlu bojoval medzinárodným dohovorom.
Tento príbeh nás učí, že vykorisťovanie nie je otázkou rasy, ale zraniteľnosti. História nás varuje, že žiadna spoločnosť nie je imúnna voči krutosti, ak dovolí, aby sa z človeka stala komodita.
