V roku 1790, keď Benjamin Franklin naposledy vydýchol, nezanechal po sebe len odkaz otca zakladateľa a vedecké objavy. Zanechal po sebe niečo oveľa nebezpečnejšie a fascinujúcejšie: finančnú časovanú bombu nastavenú na dve storočia. Vo svojom závete, napísanom s precíznosťou matematika a víziou proroka, rozdelil sumu 4 000 dolárov – vtedy slušný majetok – na dve rovnaké časti pre mestá Boston a Philadelphia. Podmienka však bola mrazivo striktná: mestá sa nesmú dotknúť plnej sumy celých 200 rokov.
Franklin, muž, ktorý začínal ako chudobný učeň s prázdnymi vreckami, chcel budúcim generáciám uštedriť lekciu, ktorú si za peniaze nekúpite. Peniaze mali byť požičiavané mladým remeselníkom s nízkym úrokom, neustále reinvestované a chránené pred chamtivosťou politikov. Bol to sociálny experiment obrovských rozmerov. Franklin veril v „zložené úročenie“ tak silno, že ho premenil na zbraň hromadného bohatstva.
Nasledujúce desaťročia sa stali bojiskom dvoch prístupov. Boston prijal výzvu s náboženskou disciplínou. Správcovia fondu boli neúprosní, vyhýbali sa politickým hrám a nechali snehovú guľu peňazí rásť uprostred búrok občianskej vojny i hospodárskych kríz. Na druhej strane Philadelphia bojovala s vlastnými démonmi. Fond bol zle spravovaný, peniaze sa strácali v projektoch, ktoré s Franklinovou víziou nemali nič spoločné, a rast bol bolestne pomalý. Zdalo sa, že Franklinov odkaz v jeho milovanom meste zapadne prachom.
Keď však v roku 1990 konečne zaznel pomyselný budík a dvestoročný časovač vypršal, svet zostal v nemom úžase. Z pôvodných 4 000 dolárov sa stalo neuveriteľných 6,5 milióna dolárov. Boston, vďaka svojej disciplíne, držal v rukách takmer 5 miliónov. Hoci Philadelphia zaostala, celkový úspech bol neodškriepiteľný. Peniaze, ktoré Franklin zasial pred dvoma storočiami, zrazu prúdili do štipendií, odborných škôl a mestských projektov, presne tak, ako si to starý vizionár vysníval vo svojej pracovni v 18. storočí.
Benjamin Franklin nepredpovedal len silu peňazí; on dokázal, že čas a trpezlivosť sú mocnejšie než akákoľvek armáda. Jeho posledná vôľa nebola len aktom štedrosti, bol to dvestoročný skok viery do budúcnosti, ktorý premenil drobné mince na impérium príležitostí. Dodnes ekonómovia krútia hlavami nad týmto tichým finančným prevratom. Ukázalo sa, že keď Franklin povedal: „Investícia do vedomostí prináša najvyššie úroky,“ myslel to smrteľne vážne a doslovne.
Nasledujúce desaťročia sa stali bojiskom dvoch prístupov. Boston prijal výzvu s náboženskou disciplínou. Správcovia fondu boli neúprosní, vyhýbali sa politickým hrám a nechali snehovú guľu peňazí rásť uprostred búrok občianskej vojny i hospodárskych kríz. Na druhej strane Philadelphia bojovala s vlastnými démonmi. Fond bol zle spravovaný, peniaze sa strácali v projektoch, ktoré s Franklinovou víziou nemali nič spoločné, a rast bol bolestne pomalý. Zdalo sa, že Franklinov odkaz v jeho milovanom meste zapadne prachom.
Keď však v roku 1990 konečne zaznel pomyselný budík a dvestoročný časovač vypršal, svet zostal v nemom úžase. Z pôvodných 4 000 dolárov sa stalo neuveriteľných 6,5 milióna dolárov. Boston, vďaka svojej disciplíne, držal v rukách takmer 5 miliónov.
Hoci Philadelphia zaostala, celkový úspech bol neodškriepiteľný. Peniaze, ktoré Franklin zasial pred dvoma storočiami, zrazu prúdili do štipendií, odborných škôl a mestských projektov, presne tak, ako si to starý vizionár vysníval vo svojej pracovni v 18. storočí.
