V máji 1980 sa v nemeckom Lübecku zastavil čas pre sedemročnú Annu. Jej sused, Klaus Grabowski, muž s temnou minulosťou sexuálneho delikventa, ju uniesol z ihriska, zneužil a uškrtil. Jej drobné telo našli v krabici na jeho povale. Pre matku Marianne to nebol len koniec sveta; bol to začiatok nevýslovného pekla.
Proces sa začal v marci 1981. Marianne musela v súdnej sieni sedieť len pár metrov od vraha svojej dcéry. Musela počúvať grafické detaily zverstva a sledovať, ako sa Grabowski snaží vykresliť ako obeť okolností. Súdny mechanizmus mlel pomaly, chladne a procedurálne správne, zatiaľ čo srdce matky horelo nenávisťou.
Tretí deň procesu, 6. marca 1981, vstúpila Marianne do súdnej siene inak. V kabelke ukrývala pištoľ Beretta kalibru .22. Bez jediného slova podišla ku Grabowskému zozadu a vystrelila sedemkrát. Šesť striel zasiahlo cieľ. Vrah bol mŕtvy skôr, než dopadol na zem. Uprostred chaosu a kriku Marianne ticho povedala: „Urobila som to pre teba, Anna.“
Nemecko sa okamžite rozdelilo. Pre jedných bola hrdinkou, ktorá vykonala to, čo štát nedokázal. Pre druhých nebezpečnou vigilantkou, ktorá pošliapala právny štát. Hoci išlo o vopred premyslený čin, súd ju nakoniec odsúdil len za zabitie na šesť rokov väzenia, z ktorých si odsedela tri.
Marianne Bachmeierová sa po prepustení snažila uniknúť svojej sláve aj bolesti v cudzine, no pokoj nenašla. Zomrela v roku 1996 na rakovinu a bola pochovaná vedľa svojej dcéry.
Koniec: Príbeh Marianne nám zanechal neriešiteľnú morálnu dilemu. Zákon hovorí, že spravodlivosť nesmie byť v rukách jednotlivca, pretože emócie plodia chaos. Srdce nám však hovorí, že bolesť matky, ktorej systém neochránil dieťa, je niekedy silnejšia než akýkoľvek paragraf. Marianne nenašla spravodlivosť, našla len pomstu – a svet sa dodnes nevie zhodnúť, či to v jej prípade nebolo to isté.
