V roku 1973 sa psychológ David Rosenhan rozhodol uskutočniť jeden z najkontroverznejších experimentov v dejinách. Položil si znepokojivú otázku:
„Dokážu odborníci skutočne rozoznať zdravú myseľ od duševnej choroby?“ Na hľadanie odpovede naverboval osem dobrovoľníkov – maliara, pediatra, študenta a ďalších bežných ľudí.
Ich úloha bola jednoduchá: mali prísť do rôznych psychiatrických nemocníc v USA a klamať len o jednej veci. Povedali, že počujú hlasy, ktoré hovoria tri slová: „Prázdny“, „Dutý“ a „Tupý úder“. To bolo všetko. Všetkých osem bolo okamžite prijatých.
Od momentu, kedy prekročili prah nemocnice, sa prestali pretvarovať. Správali sa úplne normálne, spolupracovali a žiadali o prepustenie.
Nastal však hrozivý zvrat. Personál si ich normálne správanie interpretoval ako príznaky choroby. Keď si niekto robil poznámky, označili to za „obsedantné písanie“. Keď niekto trpezlivo čakal pred jedálňou, zapísali to ako „patologické hľadanie pozornosti“. Sedem z nich dostalo diagnózu schizofrénia. Najviac šokujúce však bolo, že zatiaľ čo lekári boli slepí, skutoční pacienti ich odhalili. Šepkali im: „Ty sem nepatríš, ty nie si blázon.“
Rosenhanov článok „O duševne zdravých na šialených miestach“ otriasol svetom. Jedna nemocnica ho vyzvala, aby im poslal nových „falošných pacientov“, veriac, že ich odhalia. Po čase nemocnica triumfálne vyhlásila, že identifikovali
41 podvodníkov. Rosenhan im však v skutočnosti neposlal ani jedného človeka. Tento experiment navždy zmenil spôsob, akým diagnostikujeme duševné poruchy, a pripomenul nám, že najnebezpečnejšou ilúziou je viera vo vlastnú neomylnosť.
