— Nie, pane, — odpovedala pomaly. — Len je… vystrašená.
V ten deň dostala Isabela úlohu upratať Oliviinu súkromnú šatňu — miestnosť, v ktorej žiadna slúžka nikdy nezostala viac než raz.
Doña María jej potichu stisla ruku.
— Ak nechceš, poviem pánovi…
Isabela pokrútila hlavou.
— Nie. Je čas.
Dvere sa za ňou zavreli.
Vzduch voňal drahým parfumom zmiešaným s chladným kovom. Luxusné šaty viseli presne ako vojaci. No Isabela sa zastavila pri niečom inom.
Malý trezor skrytý za veľkým zrkadlom.
Nedotkla sa ho.
Len čakala.
O pár minút sa vo dverách objavila Olivia.
— Čo tu robíš? — jej hlas bol napätý.
Isabela sa pokojne otočila.
— Upratujem. Na váš príkaz.
Oliviin pohľad sa zmenil. Už v ňom nebola nadradenosť — iba strach.
— Okamžite odíď.
— Ešte nie som hotová.
Ticho medzi nimi bolelo.
Olivia sa nervózne zasmiala.
— Myslíš si, že si výnimočná? Tie pred tebou si to mysleli tiež.
Isabela urobila krok vpred.
— Neodišli, pretože boli neschopné, — povedala potichu. — Odišli, pretože vedeli priveľa.
Olivia zbledla.
— Netušíš, s čím sa zahrávaš.
— Tuším, — odpovedala Isabela. — Tajné prevody peňazí. Nočné „charity“. Zmluvy písané na mŕtve mená.
Olivia cúvla.
Vtom sa otvorili dvere.
Don Ricardo stál v prahu.
— Olivia… o čom hovorí?
Všetko sa zrútilo.
Krík.
Obvinenia.
Plač.
Podala Ricardovi fascikel — dôkazy, ktoré zanechali predchádzajúce slúžky, poskladané dokopy.
— Neprišla som sem upratovať, — povedala. — Prišla som to ukončiť.
Polícia prišla do hodiny.
Olivia kričala, že je to lož.
Ricardo zostarol o celé roky v jedinom večeri.
O týždeň si zavolal Isabelu do knižnice.
— Môžeš odísť, — povedal. — S veľkými peniazmi.
Isabela pokrútila hlavou.
— Chcem len spravodlivosť.
Ricardo prikývol.
— Potom zostaneš. Ale nie ako slúžka.
Isabela sa stala správkyňou vnútorných záležitostí domu.
A po prvýkrát po mnohých rokoch…
Dom stíchol.