Marta Langley nemala v ten deň žiadny dôvod zastaviť sa v dedine.
Nepotrebovala chlieb, klince ani nič, čo by ospravedlňovalo túto zachádzku.
No vietor sa zmenil a niečo v tej zmene — skôr intuícia než myšlienka — ju prinútilo potiahnuť opraty koňa a zamieriť na námestie.
Vtedy ich uvidela: tri deti nehybné ako sochy, s vrecami uviazanými na hlavách a rukami zviazanými za chrbtom.
Pri ich nohách bola ručne maľovaná tabuľa: „Siroty“.
A pod každým nápis: „Bez mena, bez veku.“
Marta zišla z voza bez jediného slova.
Jej čižmy dopadali na zem s istotou človeka, ktorý si od nikoho nepýta povolenie.
Spočiatku si ju nikto nevšimol.
Bola to tichá vdova, tá, ktorá prechádzala dedinou bez pozdravu.
Tentoraz však kráčala priamo do davu a niečo v jej pohľade prinútilo všetkých otočiť sa.
