Platobnú kartu si Stanislav Dolný vypýtal v stredu ráno pri raňajkách. Hovoril pokojne, vecne, s tónom človeka, ktorý rieši problém, no nepanikári.
„Otília, horí jeden firemný prevod. Moju kartu na pár dní zablokovali, pomôž mi, prosím,“ povedal, akoby šlo o maličkosť.
Utrela som si ruky do zástery, otvorila peňaženku a podala mu kartu. Vzal ju okamžite, prirýchlo, akoby sa bál, že si to rozmyslím. Letmo ma pobozkal na temeno.
„Ďakujem, zlatko. Vždy sa na teba môžem spoľahnúť.“
Dvadsať rokov manželstva ma odnaučilo pýtať sa zbytočné otázky. Dôverovala som mu. Alebo som aspoň predstierala, že áno.
V piatok večer som žehlila jeho košeľu, keď som z vedľajšej izby začula telefonát. Dvere zostali pootvorené. Smial sa. Ten hlas nepatril žene, s ktorou zdieľa domácnosť.
„Mami, buď pokojná, všetko je zariadené. Reštaurácia objednaná, stôl pre šiestich, menu prvá liga, koňak aj sekt, presne podľa tvojho vkusu. Nie, ona o tom netuší. Načo by mala? Povedal som jej, že oslávime doma, v úzkom kruhu.“
Žehlička mi stuhla v ruke.
„Moja sivá myška nič nezistí. Vidiecka nešika, veď vieš. Aj po rokoch v Bratislave z nej dedina nezmizla. Jasné, platím jej kartou, moja je dočasne mimo. Ale aká to bude paráda v Tichom Done! Tam ona ani nepáchne. Nech sedí doma a pozerá televízor.“
Vypojila som žehličku. Na kuchyni som si naliala vodu a vypila ju naraz. Ruky sa mi netriasli. Vnútri bolo prázdno a mrazivo, akoby niekto vybral všetko živé.
Sivá myška. Vidiecka nešika. Moja karta.
„Otília? Toľké roky! Poď dnu.“
Sedeli sme v kuchyni pri čaji. Povedala som mu všetko, stručne, bez prikrášľovania. Počúval mlčky.
„Rozumiem,“ prikývol napokon. „Pamätáš, ako si kedysi pomohla mojej rodine? Keď otec nemal prácu a ty si priniesla vrece zemiakov, vraj navyše. Všetci sme vedeli, že si dala posledné. Teraz som na rade ja. Oslava je v pondelok večer, o deviatej začína banket. Zavolám ti, keď bude všetko objednané a zaplatené.“
