Čo si to, do čerta, myslíš, že robíš v mojej posteli? Hlas Edwarda Hawthorneho prerušil ticho ako úder kladivom na sklo. Stál vo dverách hlavnej spálne, jeho vysoká postava bola napätá hnevom a na tvári mal vrytý výraz neviery. Z kabáta mu kvapkala dažďová voda, ale zdalo sa, že si to nevšimol.
Všetku svoju pozornosť upieral na ženu vo svojej posteli, Mayu Williamsovú. Vyskočila z matraca, srdce jej bilo ako o závod, oči mala rozšírené nie od viny, ale od šoku. Dvojčatá Ethan a Eli ležali skrútení po oboch stranách, konečne zaspali, tváre mali jemné a dýchali hlboko.
Medvedík v Ethanových rukách sa zdvíhal a klesal v rytme jeho dýchania. Môžem to vysvetliť, povedala Maya ticho, aby nezobudila chlapcov. Jej ruky sa mierne zdvihli, pokojné, otvorené.
Boli vystrašení. Eli začal plakať. Ethanovi začala tiecť krv z nosa.
Edward ju nenechal dohovoriť. Rýchlo ju udrel dlaňou po tvári a ostrý zvuk sa rozľahol po miestnosti. Maya zakolísala, lapala po dychu a rukou si zakryla tvár.
Nevykríkla, ani nepovedala ani slovo. Len sa na neho pozrela, viac ohromená úderom ako hnevom. Je mi jedno, akú máš výhovorku, zavrčal Edward.
Si prepustená. Vypadni z môjho domu, hneď. Na chvíľu stála nehybne, ruku pritisnutú na líce, a snažila sa upokojiť dych.
Keď prehovorila, jej hlas bol tichý, takmer šepot. Prosili ma, aby som ich neopúšťala. Zostala som, lebo boli konečne pokojní, konečne v bezpečí.
Uh, povedal som, aby si odišla. Maya sa pozrela na chlapcov, ktorí stále spali tak hlboko, tak pokojne, ako keby sa konečne rozplynuli tiene, ktoré ich prenasledovali. Náchylila sa jemne, pobozkala Eliho na temeno hlavy, potom Ethana.
Bez slov, bez fanfár. A potom odstúpila od postele, s topánkami v ruke, a prešla okolo Edwarda bez ďalšieho slova. On ju nezastavil.
Neospravedlnil sa. Dole sa pani Kellerová otočila, keď Maya schádzala po schodoch. Červená stopa na jej tvári hovorila za všetko.
Oči staršej ženy sa rozšírili od šoku. Maya nič nepovedala. Vonku sa dážď zmenil na mrholenie.
Maya vykročila do sivého popoludnia, pritiahla si kabát a začala kráčať k bráne. Hore v spálni stál Edward a stále ťažko dýchal. Znova sa pozrel na posteľ, s pevne stisnutými čeľusťami.
A potom si niečo uvedomil. Ticho. Priblížil sa.
Ethanovo čelo bolo hladké. Žiadne prehadzovanie, žiadne šepkanie, žiadny studený pot. Eli mal palec v ústach, ale druhá ruka mu stále spočívala na deke, uvoľnená.
Spali, neboli nadrogovaní, neboli vyčerpaní plačom, jednoducho… spali. Zovrelo sa mu hrdlo. Štrnásť pestúnok.
Terapeuti. Lekári. Hodiny kriku a úzkosti.
A predsa Maya, táto ticho hovoriaca cudzinec, dokázala to, čo nikto z nich, a on ju udrel. Posadil sa na okraj postele, hlavu v dlaniach. Hanba mu prenikla do hrude ako atrament do vody.
Na nočnom stolíku ležal raz preložený lístok. Otvoril ho. Ak nemôžeš zostať pre nich, aspoň neodháňaj tých, ktorí zostanú.
Nebolo to podpísané. Prečítal si to dvakrát, potom znova. Jeho odraz v neďalekom zrkadle sa na neho pozeral, muž zatvrdnutý smútkom, topiaci sa v kontrole, dusiaci sa tichom.
Na konci chodby stála pani Kellerová a pozorovala ho. Pane, povedala ticho, ona sa tu ničoho nedotkla, len ich priviedla, keď malý mal krvácanie z nosa. On neodpovedal.
Zostala, lebo ju o to požiadali. To je všetko. Mňa nepožiadali.
Nepožiadali nikoho iného. Len ju. Edward pomaly zdvihol pohľad, v očiach mal teraz niečo viac ako hnev, niečo bližšie k ľútosti.
Vonku sa brána so škripotom zavrela a po prvýkrát za niekoľko mesiacov v dome Hawthorneovcov zavládlo ticho, nie smútok alebo hnev, ale niečo iné, pokoj, aký Maya zanechala. Dom bol príliš tichý, nie takým upokojujúcim spôsobom, ako ticho pri snežení alebo jemné prelistovanie stránok starej knihy. Bol to ten druh ticha, ktorý pôsobil nesprávne, prázdne a nedokončené, ako otázka, na ktorú nebola daná odpoveď.
Edward Hawthorne sedel sám vo svojej pracovni, pohárik whisky nedotknutý vedľa neho, odkaz, ktorý Maya zanechala, ležal na stole ako rozsudok. Ak nemôžeš zostať pre nich, aspoň neodháňaj tých, ktorí zostanú. Prečítal si ju sedemkrát.
Vonku sa nad majetkom rozprestieral súmrak ako ťažká prikrývka a vietor jemne tlačil na okná. Vo vnútri dvojčatá stále spali, nevedomé si búrky, ktorú práve prespali, nevedomé si faktu, že jediná osoba, ktorú vpustili do svojho krehkého sveta, je preč. Edward sa oprel v koženom kresle a potrel si spánky.
Ruka ho jemne pálila, stopa po facke, ktorú uštedril, bola stále vrytá do jeho kože. Neplánoval to. Nebolo to v súlade s tým, kým si myslel, že je, a predsa sa to stalo.
Okamih nesprávne odhadnutého hnevu, zrodeného zo smútku a tisícok tichých neúspechov. Uderil ženu, a to nie hocijakú ženu. Náhle vstal a vybral sa hore po schodoch.
Na chodbe pred izbou chlapcov voňala jemná vôňa levandule a teplej bavlny. Pri stene stála malá drevená stolička. Na nej ležal Mayin skicár, starostlivo zavretý, akoby ho tam nechala naschvál.
Vzal ho do ruky. Vo vnútri boli jednoduché kresby, hrubé, neskúsené, ale plné citu. Dvaja chlapci držiaci sa za ruky pod stromom.
Vysoký dom s príliš mnohými oknami. Postava sediaca medzi chlapcami, s rukami roztiahnutými ako krídla. Pod kresbou bol krátky nápis.
Ten, kto zostáva. Pomaly vydýchol. V detskej izbe sa Eli pohol.
Edward nazrel dnu. Chlapec sa prevrátil, ale nezobudil sa. Žiadne nočné mory.
Žiadne slzy. Ticho zavrel dvere. Dole pani Kellerová skladala obrúsky, keď Edward vošiel do kuchyne.
