Zišla som na prízemie a vyšla von.
Posadila som sa na lavičku pri autobusovej zastávke. Bola ešte skorá hodina, možno desať tridsať, ale slnko už hrialo, akoby sa nahnevalo na celé mesto. Asfalt sa paril. Kabelka mi ťažko visela na ramene, popruh sa mi zarezával do kože. V ruke som stále držala pokrčený lístok z e-registrácie – ako pripomienku, že nie som žiadna bezdomovka, nie som z ulice… len človek, ktorý prišiel podľa plánu.
Ale bolo mi ťažké tomu uveriť.
Proste som sedela. Bez hnevu, bez sĺz. Len s ťažkosťou – akoby sa vzduch okolo mňa zahustil a stal sa lepkavý ako lepidlo.
Premýšľala som: vrátiť sa – alebo nie? A ak áno, tak prečo?
Veď viem, ako to bude. Zase vojdeme a všetky pohľady sa upriamia na mňa. Niekto ma spozná. Niekto sa bude usmievať pod nosom. Niekto povie: „Aha, to je tá, čo sa nedostala do ordinácie.“
Nie je to prvýkrát, čo sa mi niečo také stalo. Ale predtým… bolo mi to ľúto. A teraz – bolo mi to trápne.
Keď som mala 35 rokov, pracovala som ako pokladníčka v obchode. Celý deň na nohách. Tri deti, manžel na cestách. Unavená, bez make-upu, bez lakovaných nechtov a módnych blúzok.
Jedného dňa ku mne prišla zákazníčka a sarkasticky povedala:
„Vyzeráte taká unavená. Bolo by lepšie, keby ste boli v domove dôchodcov, ako aby ste ostatným ľuďom vydávali nesprávne peniaze.“
Vtedy som nič neodpovedala.
A večer, keď som umývala podlahu v chodbe, som sa rozplakala. Ticho, aby ma deti nepočuli.
Ale teraz… to je iná úroveň.
Nielen slovami ma ranili. Vyhodili ma. Ako handru. Pred všetkými.
Vytiahla som telefón.
„Haló, Anna?
Mama? Čo sa stalo?
Nič… Bola som v ambulancii. Neprijali ma.
„Ako to?
Zablúdila som. Nemohla som nájsť ordináciu. A sestrička začala kričať.
„Na teba?!
„No áno. Povedala: „Nevieš čítať, babka?“
„Mama, čo to… Hneď prídem!
„Nie je treba. Idem domov. Nechcem sa tam vrátiť.
Zložila som. Ale aj tak prišla. O pol hodinu. Vtrhla do bytu ako búrka. Uvidela ma v kresle a hneď ma objala.
— Mama… Nie je to tvoja vina. Nemusíš vedieť všetko. To oni — nikto nemá právo tak hovoriť. Ani tebe, ani nikomu.
Anna otvorila laptop a vošla na úradnú stránku. Napísala sťažnosť – oficiálnu, s faktami.
Snažila som sa ju zastaviť.
„Dcéra, načo? Aj tak im to prejde.
„Presne preto im to prechádza. Lebo všetci mlčia.
Po troch dňoch zavolali.
„Pani Elena Mario? Dostali sme sťažnosť od vašej dcéry. Môžeme si ujasniť podrobnosti?“
Triasla som sa, keď som hovorila. Bála som sa, že sa mi budú smiať. Ale hlas bol pokojný, zdvorilý.
A potom zavolali znova.
„Zdravotník, ktorý sa dopustil nevhodného správania, bol dočasne suspendovaný do ukončenia vnútorného vyšetrovania. Prijmite, prosím, naše ospravedlnenie. Je nám to veľmi ľúto.“
A zrazu – ticho.
Žiadna satisfakcia. Žiadna pomsta.
Proste… prázdnota.
O týždeň neskôr som išla na ďalšiu návštevu. K inému lekárovi.
Anna išla so mnou. Držala ma za ruku.
„Nech len niekto niečo povie,“ zašepkala.
Pri vchode bola nová tabuľa. Veľká mapa poschodí. Každá šípka bola čitateľná a jasná. Vedľa šatne stál dobrovoľník v veste s nápisom: „Pomáham pacientom“.
Nemohla som uveriť vlastným očiam.
A v hale visela nová tabuľa:
„Ak ste sa stratili, nehanbite sa. Máte právo to nevedieť. Sme tu pre vás.“
Pristúpila som bližšie a prečítala som si to ešte raz.
A rozplakala som sa. Naozaj.
Nie preto, že mi bolo ľahšie. Ale preto, že po prvýkrát po veľmi dlhom čase som pocítila, že nie som odpad.
Som človek.
A teraz, keď vidím niekoho, kto nevie nájsť tlačidlo na bankomate alebo váha v rade, neznervózňujem sa.
Proste pristúpim:
„Pomôcť?“
Lebo viem: niekedy, aby sme zostali sami sebou, nepotrebujeme silu.
Potrebujeme len dobré slovo.
A niekoho vedľa seba, kto sa jednoducho neodvráti.
