„Nikdy nedovolím tvojej matke, aby znovu prekročila prah nášho bytu, ani keby bola na kolenách!“ Lucie hlas sa triasol potláčaným hnevom, keď uvidela, čo zostalo z jej pracovne.
Petr stál vo dverách a nemohol uveriť vlastným očiam. Izba, ktorú on a Lucia pred šiestimi mesiacmi s láskou zariadili ako jej pracovňu, sa premenila na skladisko starého haraburdia. Jej nový počítač bol odsunutý do kúta, klávesnica ležala na podlahe a na stole sa hromadili zaprášené krabice a staré albumy. Ale najhoršie zo všetkého bolo, že všetky jej pracovné dokumenty, návrhy a náčrty pre dôležitý projekt boli v neporiadku nahromadené pri okne, niektoré z nich ležali priamo na podlahe a boli pokryté hnedými škvrnami.
Lucie zdvihla jeden zo svojich výkresov. Na snehobielom papieri sa rozlievala veľká škvrna od kávy. Tri týždne práce. Prezentácia o dva dni. A všetko zničené za jeden deň neprítomnosti.
Včera ráno odišli na svadbu priateľov do susedného mesta. Len na jeden deň. Dagmar sa ponúkla, že sa postará o byt – polievať kvety, kŕmiť ryby. „Nebojte sa, deti, postarám sa o všetko,“ povedala jemne, keď sa lúčila.
A tu je výsledok jej „starostlivosti“.
Petr vošiel do izby, pod nohami mu škrípali črepy skla. Keď sa zohol, spoznal zvyšky rozbitých rámov – ich svadobnú fotografiu, ktorá stála na polici.
„Mama… prečo to urobila?“ zašepkal, stále neschopný uveriť tomu, čo videl.
Lucie sa k nemu otočila. V jej očiach neboli slzy – len chladné odhodlanie.
— Prečo? Naozaj to nechápeš? Tvoja mama ma nenávidí od prvého dňa. Ale aspoň to skrývala. Teraz sa rozhodla ukázať, kto je tu šéf! Na kuchynskom stole bol lístok, napísaný jej známym kudrnatým písmom: „Deti, trochu som tu upratala. V pracovni bol strašný neporiadok! Roztriedila som všetky papiere a veci zo špajze som dala na miesto, ktoré som upratala – aj tak tam len ležali nepoužívané. A nakŕmila som tvoje rybičky. S láskou, mama.“
Lucie vzala lístok a pomaly ho roztrhala na malé kúsky.
„Papiery“… Veľmi dobre vedela, že to bol môj pracovný projekt. Minulý týždeň som jej všetko ukázala a porozprávala jej o tom. Urobila to naschvál.
Petr sa pokúsil nájsť výhovorku:
„Možno… možno nepochopila, že to boli dôležité dokumenty? O dizajne nevie vôbec nič…“
Lucie sa na neho pozrela s takou bolesťou, že on stíchol.
— Peter, dosť. Prestaň jej hľadať výhovorky. Ona presne vie, čo robí. Spomínaš si, ako „náhodou“ vyhodila orchideu, ktorú mi dala mama? Alebo ako „neúmyselne“ vyprala tvoj darček — tie hodvábne šaty — na 90 stupňov? A teraz toto. Koľko ďalších „nehod“ si ešte ochotný odpustiť?
V Petrovom vrecku zazvonil telefón. Na displeji sa objavilo „Mama“.
„Nezdvíhaj to,“ varovala ho Lucie.
Ale on už hovor prijal a zapol hlasný odposluch.
„Petříček, zlatko! Si už doma? Ako si cestoval?“ Dagmarin hlas znela sladko, takmer neprirodzene.
„Mama, čo si urobila s Luciinou pracovňou?“ Peterov hlas sa triasol.
„Čo sa deje? Len som ju upratala! Bola taká neporiadna, hrozne sa na to pozeralo. Všetko bolo pokryté papiermi… Všetko som pekne upratala. A prečo by mladá žena potrebovala vlastnú pracovňu? Mohla by pracovať v kuchyni ako normálna žena!“
Lucie mu rýchlo vytrhla telefón z ruky.
„Dagmar, zničila si tri týždne mojej práce. Projekt, od ktorého závisí moje povýšenie. Urobila si to naschvál.“
V telefóne nastalo ticho a potom sa hlas jej svokry stal ľadovo chladným:
