Cesta trvala takmer hodinu. Po celý ten čas sa Lukas odo mňa ani na krok nepohol – triasol sa, pozeral na sklenené okno, potom zase na mňa. Z jeho hlasu bolo počuť len tlmené „mamička…“, ako keby ticho volal o pomoc, a my obaja sme sa modlili za zázrak.
Keď vlak zastavil na mojej stanici, vystúpili sme a spolu sme išli do neďalekého parku. Posadil sa s pohárom horúcej čaj a sušienkou a ja som pozorovala, ako sa pomaly upokojuje. Po chvíli ticho povedal:
„Ja… nemám otca… Mama sa bála, že ma nebude milovať, keď zistí, kto som… Ale nikdy mi nepovedala, kto je.
Srdce sa mi lámalo. Mal chudobné, ale čisté oblečenie. Vysvetlil mi, že jeho mama bola v mojom meste len na prechode, pracovala v malej ambulancii a bola chorá. Nie na tyle, aby umrieť, ale dosť na to, aby sa bála nechať syna. Všetky svoje úspory dala do tej koženej kufríka, aby bol v bezpečí, kým sa vráti. Ale kufrík bol prázdny. Mama náhle zmizla.
Začala som hľadať. Kontaktovala som políciu, sociálnu službu. Nikto nenahlásil zmiznutie malého chlapca… Čas plynul a nikto ho nehľadal.
Vtedy som sa rozhodla urobiť krok, ktorý som nikdy predtým nezvažovala: rozhodla som sa stať sa jeho „mamou“.
Zmenila som svoj život – osamelé bývanie a usporiadaný rytmus nahradila bezpečná rutina a malá, teplá bytosť. Zapísala som ho do blízkej materskej školy, kde ho po ťažkom začiatku prijali ostatné deti. Využila som pomoc psychológa, rozprávala som sa s učiteľmi a rodičmi v skupine. Cítila som strach – zvládnem to? Ale pohľad na malé oči plné vďačnosti ma utvrdil v presvedčení, že som na správnej ceste.
Prvé Vianoce spolu? Pre nás to bolo ako zázrak. Ozdobili sme vianočný stromček, upiekli sme medovníčky, čítali sme rozprávky pri blikajúcom svetle sviečok. Na Nový rok sme sa vrátili na stanicu – tam, kde to všetko začalo.
Lukas sa pozrel na prázdne nástupište a spýtal sa:
„Mami… Bola tu?“
„Bola,“ odpovedala som a cítila, ako mi úsmev rozžiari tvár. „Ale už je ďaleko.“
„Nájde ma niekedy?“
„Ak sama nemôže, tak ju nájdem ja,“ odpovedala som.
V tom momente tichú noc prerušilo ticho. V diaľke sa ozval zvuk vlaku a z neďalekej sály sa niesol spev vianočných kolied. Lukas neplakal. Len sa díval na oblohu s nádejou v očiach.
Ako sa náš život ďalej vyvíjal?
Na jeseň v škôlke sa tešil z prvého kytice chryzantém, ktoré dostal od kamarátky.
Po 16 rokoch otrz
