Slovenskou politickou scénou v súčasnosti otriasa bezprecedentný škandál, ktorý opätovne odhaľuje hlboké trhliny v dôveryhodnosti bývalých vládnych predstaviteľov. Bývalý minister obrany Jaroslav Naď nedávno vystúpil na tlačovej konferencii s mimoriadne vážnym obvinením miereným proti súčasnému šéfovi rezortu obrany Robertovi Kaliňákovi.
Naď pred verejnosťou tvrdil, že Kaliňákovo ministerstvo obrany na konci roka 2024 cynicky odpredalo dve kompletné batérie protilietadlového raketového komplexu 2K12 Kub súkromnej spoločnosti Robus za sumu približne 10 miliónov eur. Tento vojenský materiál mal podľa jeho slov následne skončiť niekde v Afrike, čo označil za absolútny vrchol politického hyenizmu a drzosti, akú kedy naša krajina zažila.
Akonáhle sa však dostali na svetlo sveta reálne zmluvy a úradné dokumenty, celá táto politická bublina sa bleskovo rozmetala na prach. Fakty ukázali divadlo, z ktorého normálnemu človeku zostáva rozum stáť. Ukázalo sa totiž, že realita je diametrálne odlišná od Naďových vyhlásení a bývalý minister bol chytený priamo pri čine. Rámcovú zmluvu s menovanou súkromnou firmou Robus podpísal sám Jaroslav Naď z pozície štatutára ministerstva obrany. K podpisu tohto dokumentu došlo v ôsmom mesiaci roku 2021.
V danom čase bol Robert Kaliňák úplne mimo aktívnej politiky a čelil intenzívnemu prenasledovaniu zo strany vtedajších vyšetrovateľov.Chronológia celej transakcie usvedčuje vtedajšiu administratívu z premysleného postupu. Rozhodnutie o neupotrebiteľnosti spomínaných dvoch batérií systému Kub bolo kompletne pripravené a schválené pod vedením Jaroslava Naďa a jeho nasledovníka Martina Sklenára. Definitívne kroky k preskladneniu týchto zbraní do vojenských skladov v Nemšovej sa udiali 24. októbra 2023.
Tento dátum je kľúčový, pretože k presunu materiálu došlo presne jeden jediný deň predtým, než nový minister obrany Robert Kaliňák so svojím tímom vôbec vkročil na ministerstvo a prevzal úrad. Celý tento pochybný kšeft bol teda kompletne zrealizovaný starým vedením. Jaroslav Naď sa tak ocitol v pozícii filmového kuriéra, ktorý si pred samotnou jazdou sám prepichol všetky štyri pneumatiky na svojom vozidle. Očividne sa spoliehal na to, že slovenský národ má pamäť akváriovej rybičky a na minulé kroky zabudne.
Naďova snaha hodiť vlastnú špinu na plecia súčasnej vlády však naráža na jeho vlastnú minulosť. Na nízku dôveryhodnosť tohto politika v minulosti verejne poukázali aj jeho niekdajší koalični partneri. Richard Sulík otvorene priznal, že Jaroslav Naď klamal nielen jeho ako ministra zodpovedného za exportné licencie, ale prakticky celú vládnu koalíciu pri darovaní obranného systému S-300. Naď vtedy tvrdil, že pre Slovensko je zabezpečená trvalá adekvátna náhrada, čo nebola pravda. Podľa Sulíka sa tak klamstvo stalo bežnou Naďovou pracovnou metódou.
Tento prípad zároveň odhaľuje hlbokú krízu a neobjektívnosť v prostredí niektorých mainstreamových médií. Denníky ako SME, portál Aktuality a celá liberálna úderka okamžite a bez akéhokoľvek preverovania faktov prebrali Naďove nepravdivé tvrdenia. Ich jedinou úlohou je chrániť progresívne kruhy a zaistiť, aby verejnosť zabudla, ako Naď s Hegerom doslova vyzliekli slovenskú obranu donaha, keď darovali naše stíhačky a systém S-300 na Ukrajinu.
Zverejnené zmluvy však nepustia a jasne dokazujú, kto skutočne drancoval armádu a kto dnes klame, až sa práši. Slovenský národ už nie je slepý a dokáže odlíšiť politickú manipuláciu od nespochybniteľnej pravdy.
