Acendada stretáva mladé dievča osamote s kozami v horách. Šokujúca pravda. Luciana Gutiérrezová prechádzala cez najodľahlejšie oblasti svojho majetku,
keď narazila na pohľad, ktorý ju nechal bez slov. Dievčatko, nie staršie ako 7 rokov, páslo malé stádo
kôz osamote medzi skalami hôr. Bolo bosé a oblečené v handrách, ktoré sotva zakrývali jej chudé telo.
Dieťa nepovedalo nič, keď sa Luciana priblížila na svojom čiernom koni. Len
zdvihla svoje veľké, vystrašené oči smerom k Lucianine. Luciana zosadla a pomaly
kráčala, snažiac sa dievča ešte viac nevystrašiť. „Ahoj, zlatko. Ako sa voláš?“
spýtala sa Luciana najtichším hlasom, aký dokázala zohnať. Dievča ju len ticho sledovalo a pevne zvieralo
improvizované lano, na ktorom boli dve biele kozy. Luciana si všimla, že ruky dieťaťa
bolia a sú špinavé, akoby tam bolo už niekoľko dní.
„Kde sú tvoji rodičia, láska?“ Luciana naliehala a prikrčila sa do výšky dievčaťových očí. Opäť
absolútne ticho. Tvor ukázal len na kozy a potom na seba,
akoby chcel povedať, že sú jej. Luciana sa rozhliadla a nevidela žiadne
známky po nejakom obydlí v okolí. Miesto bolo nebezpečné, plné voľných
kameňov a zrázov. „Si hladná?“ spýtala sa Luciana a vzala si zo stoličky
kúsok chleba a syra, ktoré si priniesla na desiatu. Dievčaťu sa rozžiarili oči a prikývla.
Luciana jej ponúkla jedlo a bola šokovaná, ako rýchlo
to všetko tvor zhltol, akoby nejedla celé dni. Pár omrviniek
spadlo na zem a dievča ich rýchlo zdvihlo a vložilo si ich do úst.
„Bože môj,“ zamrmlala si Luciana. Keď sa pokúsila vziať
dievčatko za ruku, aby ho odviedla, dieťa sa vzpieralo a rozbehlo sa ku kozám,
držiac sa jednej z nich. Bolo jasné, že by zvieratá neopustila za nič na svete. Luciana sa pozrela na oblohu a
videla, že slnko už začína zapadať. Nemohla tam nechať dieťa samé
v noci, ale tiež ju nemohla prinútiť prísť bez kôz.
„Dobre, zlatko. Zajtra sa vrátim s ďalším jedlom. Fajn,“ povedala Luciana
a znova nasadla na koňa. Dievčatko placho prikývlo a Luciana
odišla s ťažkým srdcom. Celú cestu domov nemohla dostať obraz
toho bezmocného dieťaťa z hlavy. Na farmu dorazila, keď už bola tma, a
našla svoju mladšiu sestru Natáliu, ako čaká na chodbe s kyslým výrazom. „Kde si bola, Luciana?“
„Je takmer deviata večer,“ sťažovala sa Natália. Musela som skontrolovať ploty na
severnej pastvine. Tam je jeden rozbitý, ktorý treba opraviť, klamala Luciana. Nevedela
prečo, ale niečo ju nútilo tajiť objav dievčaťa. Možno
to bol inštinkt chrániť dieťa, kým lepšie nepochopila situáciu. Počas večere Luciana
ledva dokázala jesť. Stále premýšľala, či dievča má nejaký úkryt, aby sa ochránilo pred ranným chladom v
horách. „Správaš sa dnes čudne, Luciana? Stalo sa niečo?“ spýtala sa jej svokra, Doña
Guadalupe, 70-ročná žena, ktorá s nimi žila odkedy Luciana ovdovela. „Len sa bojím obdobia sucha,
ktoré sa blíži.“ „Pastviny sú čoraz horšie,“ odpovedala Luciana a vyhýbala sa prenikavému pohľadu svojej svokry.
Vážený poslucháč, ak sa vám príbeh páči,
zanechajte prosím lajk a hlavne sa prihláste na odber kanála. To nám veľmi pomôže, tým z nás, ktorí s tým práve začíname.
Pokračovanie, tú noc Luciana sotva spala. Začala si predstavovať
hrozné scenáre. Čo keby to dievča bolo sirota? Čo ak utiekla pred nejakou nebezpečnou situáciou? Čo
čo ak bola chorá? Na úsvite Luciana vstala pred všetkými ostatnými a pripravila
tašku s rôznymi potravinami, chlebom, ovocím, vodou, detským oblečením,
ktoré si odložila z čias, keď bola Natália malá, a dokonca aj nejaké základné lieky. Rýchlo sa vybrala na
miesto, kde dievča našla deň predtým, a s úľavou ju tam uvidela stále spať, opretá
o veľkú skalu s dvoma kozami po oboch stranách, akoby ju chránili. „Pekný deň,
drahá,“ povedala Luciana potichu, aby nevystrašila dievčatko. Dievčatko
sa prebudilo prekvapene, ale uvoľnilo sa, keď spoznalo Luciánu. Tentoraz sa jej dokonca
podarilo mierne sa usmiať, keď uvidela vrecko s jedlom. Luciana sa bližšie pozrela
na miesto a bola ohromená. Dievča si postavilo akýsi provizórny prístrešok z kameňov a konárov,
čo preukázalo pôsobivú zručnosť na také malé dieťa. Bol tam dokonca aj malý, nezapálený oheň so známkami
používania v noci. „Toto všetko si postavila sama?“ spýtala sa Luciana a ukázala na stavbu. Dievča
prikývlo a začalo gestikulovať, ukazujúc, ako nazbieralo
kamene a vetvičky. Hoci nehovorila, jej komunikácia prostredníctvom gest bola prekvapivo jasná.
Luciana jej ponúkla oblečenie.
