— Hotovo, mama. Podpísala to. Byt aj auto sú moje. Úvery zostali jej.
Radoslav Molnár hovoril do telefónu priamo pri dverách pojednávacej siene, bez snahy stíšiť hlas. Pôsobil spokojne, sebavedomo, akoby práve vyhral partiu, ktorú mal od začiatku pevne v rukách.
Daniela Baloghová stála len pár krokov od neho. V rukách zvierala hrubú zložku s dokumentmi tak silno, až jej zbledli prsty. Keď sa Radoslav otočil, zachytil jej pohľad a uškrnul sa.
— Ty si tu ešte? Choď už. Teraz máš čo robiť — čakať ťa budú splátky, nie ja.
Neodpovedala. Bez jediného slova sa obrátila a vykročila chodbou preč, rovno, bez zaváhania, bez obzretia. Radoslav ju sledoval pohľadom len chvíľu, potom sa opäť sústredil na hovor.
— Nie, ani sa nesnažila odporovať. Veď som ti vravel, že to dopadne presne takto.
Daniela vyšla z budovy súdu, mávla na taxík a nadiktovala adresu kaviarne „Vkusný svet“. Pri okne ju už čakal notár Bohdan Lacko. Namiesto pozdravu prešiel rovno k veci a posunul k nej zalepenú obálku.
— Zvládli ste to, — povedal pokojne. — Toto je od vášho otca. Zveril mi to ešte pred troma rokmi, tesne pred smrťou. Prikázal mi, aby som vám to odovzdal až po rozvode.
Daniela obálku vzala, no neotvorila ju.
— Vedel, že sa to takto skončí?
— Vedel. A všetko nechal vám. Sieť pekární „Radosť z pirohov“, sedemnásť prevádzok. Formálne ste ich majiteľkou už pol roka, ale čakal som na tento deň, presne podľa jeho želania.
Bohdan Lacko následne vytiahol ďalšiu zložku — objemnú, stiahnutú gumičkou.
— A toto je spis. O vašom bývalom manželovi a jeho matke. Váš otec ho zhromažďoval dva roky. Je tam všetko. Preštudujte si to doma a rozhodnite sa, ako budete pokračovať.
Daniela vložila obálku aj spis do kabelky, prikývla a odišla skôr, než stihla dopiť kávu.
Doma konečne otvorila list. Otcovo písmo bolo pevné, úhľadné, bolestivo známe.
„Danielka, ak toto čítaš, znamená to, že si slobodná. Odpusť mi mlčanie. Radoslav a jeho matka ma vydierali — stará záležitosť s daňami. Vyhrážali sa oznámením, ak by som ťa varoval. No nebol som nečinný. V tej zložke máš všetko, čo potrebuješ. Neodpúšťaj. Ži.“
Otvorila spis. Bankové výpisy. Fotografie Radoslava s Natáliou Szőkeovou. Prepisy správ. Prevody peňazí — z jej kreditných kariet na účty Radoslavovej firmy, odtiaľ na Natáliinu kartu. Prenájom bytu, dary, dovolenky.
Dlho hľadela na čísla aj tváre, kým konečne nevzala mobil.
— Lenka Ecksteinová? Tu Daniela Baloghová. Spomínali ste, že viete pomôcť s úvermi. Potrebujem stretnutie. Zajtra. Áno, je to súrne.
Lenka, úverová poradkyňa s rýchlymi prstami a unaveným výrazom, rozložila pred Danielou dokumenty.
— Pozrite sa. Každý úver, ktorý ste čerpali, končil na účtoch firmy vášho manžela. Odtiaľ šli peniaze Natálii. Toto nie sú vaše dlhy. To sú jeho výdavky, hradené cez vás. Máte právo podať žalobu. Rodinné právo stojí na vašej strane. Ak jeden z manželov berie pôžičky alebo míňa spoločné prostriedky pre vlastné potreby bez súhlasu druhého, vzniká nárok na vymáhanie.
Daniela položila na stôl otcovu zložku.
— Dôkazy mám.
Lenka do nej nahliadla, prelistovala pár strán a potichu zapískala.
— V tom prípade je s ním koniec. Po právnej stránke úplne.
O desať dní neskôr dostal Radoslav Molnár predvolanie. Sedel vo svojom SUV pred bytovým domom Natálie Szőkeovej a niekoľko sekúnd nechápal, čo vlastne číta.
— Aké vymáhanie? Veď sme sa dohodli, všetko podpísala!
Hlas súdneho úradníka v slúchadle znel chladne a úradne, bez štipky emócie, akoby len začínal vysvetľovať postup, ktorý sa už nedal zastaviť.
