Kirillove slová viseli v kuchynskom vzduchu ako jedovatý oblak.
Maša stála pri sporáku chrbtom k nemu a cítila, ako sa v nej niečo ochladzuje.
Nie že by to pálilo, nie že by sa to trhalo — zamŕzalo.
Menilo sa to na úlomky ľadu.
Pomaly položila naberačku.
Rasolnik v hrnci ešte bublal, voňalo to po kôpri a cesnaku, za oknom mrholil októbrový dážď a v jej živote sa práve odohral neviditeľný tektonický posun.
„Čo si povedal?”
Otočila sa.
Hlas jej vyšiel tichý, ale pevný.
Kirill sedel pri stole, zhrbený na stoličke, a posúval prstom po telefóne.
Ani sa na ňu nepozrel.
Štyridsaťdva rokov, vedúci oddelenia v obchodnej firme, oblek za tridsaťtisíc rubľov a drzý výraz na tvári.
Kedysi v tomto mužovi videla oporu.
Teraz videla iba aroganciu.
„Počula si ma.
Moja mama jazdí tým istým autobusom už tridsať rokov.
Karina je tehotná — aj ona potrebuje dopravu.
Ty spravuješ peniaze, takže to kúpiš.”
Maša sa nakrivo usmiala.
Zvláštne — jej svet sa rúcal a ona sa usmievala.
„Aké peniaze, Kirill?
Tie, ktoré zarábam v salóne?
Šesťdesiat hodín týždenne, nohy ma bolia, vyberaví klienti — to sú moje peniaze.”
„Naše,” konečne zdvihol zrak z obrazovky.
Jeho oči boli chladné, ako u cudzieho človeka.
„Sme rodina.
Alebo si zabudla?”
Sedemnásť rokov manželstva.
Dve deti — Danya na univerzite, Sonya v deviatom ročníku.
Byt na hypotéku, ktorý ťahala spolu s ním.
Jej topánky veľkosti 37 zodraté medzi prácou a domovom, ruky voňajúce po krémoch a lakoch, chrbát, ktorý ju bolel každý večer.
A on sedel a povedal: „ty to kúpiš.”
„Nezabudla som,” povedala Maša a vypla sporák.
„Len si neviem spomenúť, že by sa tvoja rodina niekedy spýtala, čo potrebujem ja.”
Kirill vstal.
Vysoký, so širokými plecami — kedysi sa pri ňom cítila chránená.
Teraz videla len to, ako sa ju snaží pritlačiť dole svojou samotnou postavou.
„Tak sme tu,” povedal, prešiel k oknu a zapálil si cigaretu, hoci ho prosila, aby v byte nefajčil.
„Zasa tvoje krivdy.
Moja mama je staršia žena, Karina ide každú chvíľu rodiť…”
„Karina má dvadsaťosem, má manžela — nech to kúpi on!”
Maša cítila, ako sa v nej niečo horúce začína variť a preráža ľad.
„A tvojej mame dávam desaťtisíc mesačne na ‘lieky’ už tri roky, hoci je zdravšia než ja!”
„Neopováž sa tak hovoriť o mojej mame!”
To bol zlomový bod.
Maša to pochopila podľa toho, ako sa zmenil priestor v miestnosti — akoby vzduch zhustol.
„Idem,” povedala, vyzliekla si zásteru a zavesila ju na háčik pri dverách.
„Boršč je na sporáku.
Zohrej si ho sám.”
„Kam si myslíš, že ideš?”
Kirill vystrelil do predsiene, ale Maša si už obliekala bundu.
Ruky sa jej triasli, no dokázala zapnúť zips.
„Nadýchať sa vzduchu.
Premýšľať.”
„Maša!”
Neotočila sa.
Dvere buchli, schody ju zniesli dolu a tam bola ulica — mokrá, tmavá, voňajúca jeseňou a slobodou.
Maša kráčala rýchlo, ani nevedela kam.
Minula potraviny, kde zvyčajne nakupovala v piatky.
Minula zastávku, kde sa každé ráno tlačili ľudia unavených tvárí.
Mesto vyzeralo v daždi inak — rozmazane, nereálne, ako vo filme.
Pouličné svetlá sa odrážali v mlákach, autá syčali po mokrom asfalte, z otvorených dverí kaviarne sa niesla hudba.
Zastavila sa pri výklade klenotníctva.
Zlaté retiazky, náramky, prstene — všetko sa trblietalo pod jasnými lampami.
Kedy naposledy dostala darček?
Na narodeniny jej Kirill podal obálku s peniazmi: „Kúp si, čo chceš.”
Kúpila Sonye tenisky a Danyovi nový batoh.
Telefón zavibroval.
Kirill.
Maša hovor odmietla.
Potrebovala ísť ďalej.
Do nákupného centra — teplého, svetlého, niekam, kde si môže sadnúť vo food courte s kávou a pozbierať sa.
Maršrutka ju tam odviezla rýchlo.
Vošla do obrovskej haly, ktorá voňala po pukancoch a novom oblečení, kde ľudia ponáhľali s nákupnými taškami a usmievali sa.
Cudzí život — ľahký, bezstarostný, taký, aký ten jej nebol už… dlho.
Veľmi dlho.
Vyšla na tretie poschodie, kúpila si cappuccino, sadla si pri okno.
Večerné mesto sa za sklom trblietalo.
Telefón sa ozval znova — teraz písala svokra:
„Mašenka, Kirill mi všetko povedal.
Prečo sa správaš ako dieťa?
Sme rodina.
Karina naozaj potrebuje auto — maličké bude čoskoro…”
„Maličké.”
Maša mala dve deti, ale nikto nikdy jej deti nenazýval „maličké”.
Jej deti boli jej zodpovednosť — jej prebdené noci, jej peniaze na doučovanie a krúžky.
Káva vychladla.
V hlave sa jej poskladala zvláštna predstava: sedemnásť rokov žila „správne”.
Pracovala, znášala, investovala, mlčala.
A čo dostala naspäť?
Rozkaz kúpiť auto ľuďom, ktorí jej ani poriadne nepoďakovali.
„Och — prepáčte!”
Niekto jej narazil do tašky; spadla.
Maša ju zdvihla a automaticky sa usmiala na neznámeho.
A zrazu si pomyslela: kedy som sa naposledy usmiala bez toho, aby to bolo automatické?
Maša prišla domov okolo desiatej.
Kľúč sa potichu otočil v zámke, ale Kirill ju aj tak počul.
Bol v obývačke.
Televízor bol zapnutý, ale on sa nepozeral — iba čakal.
„Konečne,” vstal a Maša hneď pochopila: bude to horšie než ráno.
„Kirill, som unavená.
Porozprávajme sa zajtra…”
„Zajtra?”
Pristúpil k nej, tvár mal červenú, oči mu blčali.
„Urobila si zo mňa terč posmechu pred mojou mamou!
Zavolala mi — plačúca!
Hovorí, že si na ňu bola hrubá!”
„Dnes som s ňou ani nehovorila,” Maša si vyzula topánky a úhľadne ich položila k stene.
Nohy jej pulzovali po tom všetkom chodení.
„Neklam!
Odmietla si jej hovor!
Moja mama sa s tebou snažila rozprávať pekne a ty…”
„Kirill, prestaň.
Prosím.
Obaja sme nahnevaní.
Sme unavení.
Ráno—”
„Nie!”
Tresol päsťou do operadla gauča.
„Budeme sa rozprávať teraz!
Zoberieš si úver a kúpiš auto.
Jasné?!”
Maša pomaly vydýchla.
Pozrela sa na toho muža — otca svojich detí, človeka, s ktorým žila takmer dvadsať rokov — a nespoznávala ho.
Vôbec.
„Úver si nevezmem,” povedala potichu.
„Ako to myslíš, že si nevezmeš?!”
Kirillova tvár ešte viac sčervenela.
„Úplne ti preskočilo?!
Čo som ti povedal?!”
„Počula som ťa.
Ale úver si nevezmem.
Už mám hypotéku a úver na Danyovu univerzitu.
Nezvládnem ďalší.”
„Zvládneš!”
Pristúpil úplne k nej, týčil sa nad ňou.
„Budeš viac pracovať!
Zoberieš si extra smeny!
Moja mama celý život—”
„Tvoja mama, tvoja mama!”
Maša zrazu zvýšila hlas a Kirill na chvíľu dokonca zaváhal.
„A kto som ja?!
Nie som človek?!
Pracujem šesťdesiat hodín týždenne!
Večer ma tak bolí chrbát, že sa neviem vystrieť!
Moje deti ma takmer nevidia, lebo stále zarábam peniaze!
Na čo?!
Na tvoju mamu, tvoju sestru, tvoje požiadavky?!”
„Drž hubu!”
Zareval.
„Neopováž sa tak hovoriť!
Si moja žena!
Máš povinnosti!”
„Povinnosti?”
Maša cítila, ako v nej niečo navždy dohorieva — akoby sa drôt, ktorý držal celé ich manželstvo, jednoducho roztopil.
„Povinnosť znášať hrubosť?
Povinnosť pracovať pre tvojich príbuzných?
Povinnosť mlčať?”
„Áno!”
Chytil ju za ramená a zatriasol ňou.
„Áno, máš!
Pretože si moja žena!
Sme rodina!”
Maša sa vytrhla.
Srdce jej bilo tak silno, až jej pulzovali spánky.
„Nedotýkaj sa ma.”
„Alebo čo?”
Do jeho hlasu vošlo niečo nové.
Hrozba.
Skutočná, nevycibrená.
„Čo mi urobíš?
Maša, mám ťa dosť.
Hovorím to naposledy: zajtra ideš do banky, vezmeš si úver a kúpiš mojej mame auto.
Ak nie — rozvediem sa s tebou.”
To slovo viselo medzi nimi, ťažké a definitívne.
„Čo?”
Maša neverila vlastným ušiam.
„To, čo si počula.”
Kirill si prekrížil ruky.
„Rozvod.
Byt je môj — je na mňa.
Deti zostanú so mnou.
A ty môžeš ísť, kam chceš.
Do svojho milovaného zamestnania, napríklad.
Môžeš tam aj spať.”
„Zbláznil si sa,” zašepkala.
„Nie — ty si sa zbláznila!”
Znova pristúpil bližšie.
„Myslíš si, že si nenahraditeľná?
Myslíš si, že to bez teba nezvládneme?
Moja mama dá tomuto miestu poriadok za týždeň!
Vychová deti poriadne — nie tak ako ty, keď ich rozmaznávaš!
Danya celý deň ‘vysedáva’ na univerzite, Sonya s tými svojimi kamarátkami…”
„Dosť,” Maša zdvihla ruku.
„Už dosť.”
„Nestačí!”
Už kričal.
„Zajtra ideš do banky!
Počuješ ma?!
Alebo sa začni baliť!”
Dvere Sonjinej izby sa pootvorili.
Bledá tvár, slzavé oči.
„Mami?”
„Je to v poriadku, zlatko,” Maša sa okamžite pozbierala.
„Choď spať.”
„Nič nie je v poriadku!”
Kirill zreval.
„Sonya, poď sem!
Nech dieťa vidí, akú má matku — chamtivú, sebeckú—”
„Okamžite prestaň!”
Maša sa postavila medzi neho a dcéru.
„Neopováž sa.
Neopováž sa ťahať do toho deti!”
Sonya vzlykla a zabuchla dvere.
Za stenou sa spustila hudba — pustila ju hlasnejšie, aby nepočula.
Kirill ťažko dýchal.
Maša stála oproti nemu a prvýkrát po mnohých rokoch ho uvidela takého, aký naozaj je.
Bez masiek, bez predstierania milujúceho manžela.
Egoista.
Manipulátor.
Muž zvyknutý brať všetko a nič nevracať.
„Tak,” povedala pomaly, vyslovujúc každé slovo jasne.
„Nejdem do banky.
Neberiem si úver.
Nekupujem tvojej mame auto.”
„Tak sa rozvedieme!”
Zablesklo mu v očiach.
„A ty skončíš bez ničoho!”
„Uvidíme.”
Maša vošla do spálne, vytiahla tašku zo skrine a začala sa baliť.
„Čo robíš?”
Kirill vošiel za ňou.
„To, čo som mala urobiť dávno.
Odchádzam.
Na pár dní.
Premýšľať.”
„Maša!”
V jeho hlase sa objavili nové tóny.
Zmätenie?
Strach?
„Myslíš to vážne?”
„Úplne.”
„Kam pôjdeš?
Nemáš nikoho!”
Maša zapla tašku.
Pravda — kam?
Rodičia jej dávno zomreli, nemala naozaj blízkych priateľov — nikdy nebol čas, len práca a domov.
Ale teraz na tom nezáležalo.
„Nájdem si, kde prespať.
V najhoršom hoteli.”
„Za aké peniaze?”
Uškrnul sa jedovato.
„Za tú tvoju úbohú výplatu?”
„Za moje,” povedala, zdvihla telefón a tašku.
„Za peniaze, ktoré som si poctivo zarobila.”
Pri dverách sa otočila.
„A ešte niečo, Kirill.
Byt nie je len tvoj.
Sedemnásť rokov som s tebou splácala hypotéku päťdesiat na päťdesiat.
Mám každý bloček, každý prevod.
Tak ma nestráš.
A deti mi nikto nevezme — ty si v práci od rána do noci, kto sa o ne bude starať?
Tvoja mama?”
Odišla.
Schody, vchod, ulica.
Nočné mesto ju privítalo chladným vzduchom a tichom.
Maša sa zastavila a nadýchla sa.
Prvýkrát po mnohých rokoch sa naozaj bála.
Ale zároveň — bola ľahká.
Taká ľahká, akoby jej konečne spadol z chrbta obrovský vak kameňov.
Proces trval tri mesiace.
Kirill sa snažil získať byt, tvrdil, že prispel najviac.
Priviedol matku ako svedkyňu.
Plakala, prisahala, že Maša vôbec nepracuje, že sedí doma a míňa manželove peniaze.
No Mašina právnička — staršia žena so železným pohľadom a oceľovou chrbticou — položila na sudcov stôl kopu dokumentov.
Bankové výpisy za sedemnásť rokov.
Každá splátka hypotéky — päťdesiat na päťdesiat.
Účty za energie — platila Maša.
Bločky za potraviny, detské oblečenie, lieky — Maša.
Dokonca aj ten povestný oblek za tridsaťtisíc rubľov, ktorým sa Kirill chválil v práci, bol zaplatený jej kartou.
„Vážený súd,” povedala právnička pokojne, no pevne, „toto nie je žena v domácnosti, ktorú živí manžel.
Toto je žena, ktorá spolu s manželom živila rodinu, vychovávala deti a znášala morálny tlak.
Dokumenty potvrdzujú: má plné právo na polovicu spoločného majetku.”
Sudca — starší muž so sivými obočiami — dlho študoval papiere.
Potom sa ponad okuliare pozrel na Kirilla.
„Máte námietky?
Dokumentárne protidôkazy?”
Kirill nepovedal nič.
Vedľa neho sedela jeho matka so stisnutými perami do tenkej čiary.
Rozhodnutie bolo jednoznačné: byt sa rozdelí na polovicu.
Kirill mohol Mašin podiel vyplatiť alebo byt predať a rozdeliť peniaze.
Vyplatiť to nedokázal.
Ako sa ukázalo, peniaze neboli.
Jeho vychvaľovaný plat šiel na drahé reštaurácie s kolegami, na jeho auto, na nekonečné „potreby” jeho mamy a sestry.
„Tak ho predáme,” povedala Maša pevne.
Kirill na ňu hľadel s nenávisťou.
„Vždy si bola sviňa.
Len si to dobre skrývala.”
„Nie,” Maša sa naňho po prvýkrát po rozvode usmiala.
„Len som prestala byť pohodlná.”
Byt predali za dobrú cenu.
Maša si kúpila dvojizbový v tej istej štvrti — pre seba a Sonyu.
Danya študoval na univerzite a býval na internáte, no vedel: domov je preňho vždy.
Zostali peniaze na rekonštrukciu a dokonca aj niečo na odkladanie.
Kirill zmizol z ich života hneď po súdnom rozhodnutí.
O týždeň zavolal, hlas mal nahnevaný.
„Idem na sever.
Našiel som si prácu — dvojnásobný plat.
Budem tam žiť.”
„Dobre,” povedala Maša.
„Veľa šťastia.”
„Deti…”
„Deti zostávajú so mnou.
Ale môžeš ich navštevovať.
Ak chceš.”
Nechcel.
Odišiel o tri dni.
A o týždeň nato tam odišla aj jeho mama a Karina s novorodencom.
Pred odchodom svokra zavolala Maši.
„Zničila si našu rodinu!
Kvôli tebe môj syn ide na koniec sveta!”
„Kvôli mne?”
Maša sa krátko zasmiala.
„Kvôli tebe prišiel o rodinu.
Vychovala si ho takto — ako konzumenta, egoistu.
Tak za ním choď.
Ži z jeho platu, keď je taký dobrý.
A vieš, čo je zaujímavé?
Život na severe je drahý.
Veľmi drahý.
Účty stoja majland, jedlo stojí trikrát toľko čo v Moskve.
A je tam zima, tma polovicu roka — a strašne nudno.
Veľa šťastia.”
Ukončila hovor a tej žene už nikdy nezdvihla.
Prešlo pol roka.
Maša stála pri okne svojho nového bytu a pila rannú kávu.
Vonku bola jar — svetlá, hlučná, voňala orgovánom.
Sonya sa pripravovala do školy, pospevovala si popod nos.
Danya prišiel včera na víkend a priviedol svoju priateľku, milú študentku s bystrými očami.
„Mami, zoznám sa s Juliou.”
Maša sledovala, ako sa jej syn pozerá na to dievča, a videla rešpekt.
Starostlivosť.
Rovnosť.
Možno predsa len niečo vychovala správne.
V salóne sa darilo.
Maša si dokonca vzala dve učnice — dievčatá z odbornej školy, ktoré snívali o tom, že budú robiť nechty.
Večer ich trpezlivo učila.
Odovzdávala im nielen zručnosti, ale aj vieru: dá sa žiť z vlastnej práce.
Dá sa byť nezávislá.
Dá sa.
A predvčerom sa stalo niečo zvláštne.
Maša sa zastavila v kníhkupectve — len tak, poobzerať sa.
Knihy pre seba si nekupovala celé veky; nikdy nebol čas.
A narazila na básnickú zbierku.
Otvorila ju náhodne a prečítala:
„Myslela som si, že sa to volá žiť.
Ukázalo sa, že sa to volá vydržať.”
Stála uprostred obchodu a plakala — potichu, aby to nikto nevidel.
Pretože to bolo o nej.
O celom jej bývalom živote.
Knihu si kúpila.
Priniesla ju domov.
Položila na nočný stolík.
V ten večer sa Sonya spýtala:
„Mami, si šťastná?”
Maša sa zamyslela.
Bola šťastná?
Nemala manžela.
Ale nemala ani muža, ktorý ju každý deň ponižoval.
Mala skromný byt.
Ale mohla si zavesiť akékoľvek obrazy, natrieť steny na akúkoľvek farbu, pozvať hostí — alebo nie — ako chcela.
Nemala drahé auto.
Ale mala slobodu zobudiť sa a vedieť: dnešok patrí jej.
„Vieš, zlatko,” povedala a pritiahla si dcéru bližšie, „neviem, či som šťastná.
Ale jedno viem určite: konečne žijem.
Naozaj.”
Sonya ju objala pevnejšie.
A potom prišla správa od Kirilla — prvá po pol roku: „Maša, mýlil som sa.
Môžeme sa porozprávať?”
Maša sa pozrela na obrazovku.
Potom správu vymazala bez odpovede.
Teplý vietor vošiel oknom a pohol záclonami.
Niekde dole sa deti hrali, smiali.
Život bzučal, hýbal sa, lákal dopredu.
A Maša si pomyslela: aké je dobré, že sa konečne naučila povedať „nie”.
To malé slovo jej otvorilo celý svet — svet, v ktorom mohla zhlboka dýchať.
Dopila kávu a usmiala sa.
Len tak.
Nie automaticky, nie zo slušnosti — ale preto, že chcela.
A to bol skutočný zázrak.
