Slovenskou verejnosťou a celým mediálnym priestorom v uplynulých dňoch otriasol mimoriadne ostrý verbálny konflikt, ktorý vyvolal kontroverzný a široko diskutovaný výrok známej investigatívnej novinárky z denníka N Moniky Tódovej. Na jej slová týkajúce sa aktuálneho spoločenského postavenia
LGBT komunity na našom území veľmi kriticky zareagoval bývalý politik a uznávaný slovenský historik Anton Hrnko. Ten vo svojom verejnom vyhlásení netajil obrovské rozhorčenie a otvorene priznal, že pri pohľade na vyjadrenia menovanej novinárky mu „skoro oči z jamôk vypadli“. Šokujúci výrok Tódovej, v ktorom bez váhania prirovnala súčasnú situáciu ľudí s menšinovou orientáciou na Slovensku k tragickému údelu Židov počas neľútostného obdobia fašizmu, označil Hrnko za jeden z najhanebnejších a najnebezpečnejších prejavov vo verejnej diskusii za veľmi dlhú dobu.
Známy historik vo svojom komentári podrobnejšie vysvetlil, že hoci chcel na tieto škandalózne slová novinárky reagovať okamžite po ich zaregistrovaní, pre aktuálny nedostatok času musel svoju reakciu na chvíľu odložiť. Keď sa však neskôr pokúšal pôvodné vyjadrenie v online priestore opätovne dohľadať, zostal prekvapený, pretože ho vo verejných médiách už nikde nemohol nájsť. Podľa jeho slov bol tento výrok pred zrakmi verejnosti urýchlene odstránený. Hrnko však na základe objavenia viacerých oficiálnych reakcií iných verejných osobností s poľutovaním potvrdil, že toto vyjadrenie bolo stopercentne autentické.
Zdôraznil, že takéto závažné slová by sa nemali nechať len tak voľne rozplynúť do stratena, nakoľko jasne demonštrujú, kam až dokáže siahať zaslepená nenávisť pomýleného aktivistu voči vlastnému národu, štátu a zdravému ľudskému rozumu.Podľa Hrnkovho názoru má Tódovej vyhlásenie dva zásadné a hlboko deštruktívne rozmery.
V prvom rade ide o hrubú urážku celej konzervatívnej časti slovenskej spoločnosti. Bývalý politik pripomenul, že konzervatívni občania už dávno akceptovali fakt, že existujú ľudia biologicky posunutí od normálu, a z ľudského hľadiska ich plne chápu. Čo však táto časť spoločnosti rázne odmieta, je účelová inštrumentalizácia tohto problému a presadzovanie ideológie genderizmu, ktorá je v príkrom rozpore s tradičnými hodnotami. Hrnko podotkol, že rodina nebola v dejinách nikdy chránená iba z dôvodu lásky medzi partnermi, ale preto, že predstavuje jediné prirodzené prostredie pre zdravú reprodukciu spoločnosti a výchovu novej generácie. Označovať odpor voči snahám o zvrátenie tohto tisícročiami prevereného systému za niečo fašistické je podľa neho absolútne amorálne a nehumánne.
Druhým, ešte závažnejším rozmerom je podľa historika neprípustné zľahčovanie tragických udalostí druhej svetovej vojny. Upozorňuje na to, že súčasná generácia už nemá osobnú skúsenosť s vojnovými hrôzami a nevie z vlastného poznania, ako sa vtedajšia európska spoločnosť správala k
Židom, aké formy mala diskriminácia a kde nakoniec skončila. Ak im dnes niekto predkladá tvrdenie, že vtedajšie utrpenie bolo podobné dnešným sporom o práva – či podľa jeho slov skôr o nadpráva ľudí so zmenenou orientáciou –, môže to vyvolať mylný dojem, že fašizmus nebol až taký zlý. Tódovej slová preto priamo definoval ako priame popieranie a zľahčovanie holokaustu.
V závere vyjadril Anton Hrnko údiv nad tichom, ktoré po tomto škandále nasledovalo. Spýtal sa, prečo doteraz nezaznelo vyjadrenie od predstaviteľov židovskej obce a prečo sa na tieto slová nepozrela prokuratúra. Položil rečnícku otázku, či na Slovensku existujú privilegované „indické kravy“, ktoré si vo verejnej diskusii môžu dovoliť úplne všetko bez akýchkoľvek právnych či morálnych následkov.
