„David, je tu ešte niečo,“ povedala Catherine a vzduch v hotelovej izbe akoby oťažel. „Emma napísala ďalšiu vetu. Stojí tam: ‚Mamička mu pomohla upratať sklo.‘“
Tá veta ma zasiahla silnejšie než akýkoľvek fyzický úder. Jennifer nebola len nedbalá; stala sa komplicom vo vlastnom dome. Kým som sedel v lietadle nad Kanadou a rátal každú minútu, Catherine nezaháľala. Ako rodinná právnička vedela, že Richard Carmichael nie je len vplyvný muž, ale predátor, ktorý veril, že stojí nad zákonom.
Keď som o 11:00 pristál v Toronte a vtrhol do domu Carmichaelovcov, nenašiel som tam Jenniferinu ľútosť. Našiel som Richarda, ako pokojne pije kávu, zatiaľ čo Jennifer s červenými očami balila kufre.
„David, miláčik, preháňaš,“ začala Jennifer, keď ma uvidela. „Otec ju len chcel naučiť disciplíne. Mala záchvat hnevu a rozbila vzácnu vázu. Len ju na chvíľu poslal dole, aby sa upokojila a uvedomila si svoje správanie.“
„Na chvíľu?“ zakričal som. „Prešla dva kilometre bosá v mraze, Jennifer! Mala na sebe odtlačok jeho ruky! Ako si ju tam mohla nechať a odísť sa baviť?“
Vtedy sa Richard postavil. Jeho postoj bol klinický, povýšenecký. „Som chirurg, David. Viem, ako vyzerá skutočné zranenie. To dievča je manipulatívne, presne ako tvoja sestra. Polícia mi nič nedokáže. Moje meno v tomto meste niečo znamená.“
Richard sa však prerátal. Emma, hoci od traumy mlčala, bola vnímavá. Počas noci v „studenej komore“ našla v rohu pivnice starý diktafón, ktorý Richard používal na lekárske poznámky. Neúmyselne ho zapol, keď ju tam vhadzoval.
Nahrávka nezachytila len Richardov krik a zvuky úderov, ale aj Jenniferin hlas, chladný a netrpezlivý: „Otec, už stačilo, poďme, lebo zmeškáme galériu. Nechaj ju tam, nech premýšľa. Sklo upracem, keď sa vrátime.“
