„Môžem ju vidieť?“ spýtala som sa roztraseným hlasom. „Najprv sa musíte zotaviť z operácie,“ odvetila doktorka Sullivanová a jej výraz zvážnel. „Slečna Pattersonová, musím sa vás spýtať na okolnosti, ktoré predchádzali vášmu prevozu na sálu. Sestry nahlásili napadnutie a otec vás násilím ťahal z izby.“
Ťažko som prehltla a zaťala sánku. „Chcem vidieť záznam z bezpečnostnej kamery v sestrinej izbe,“ povedala som pevne. „Hneď teraz, kým sa k nemu dostane niekto iný. Moja sestra klamala, aby ma zničila.“
Doktorka prikývla a zavolala policajtku, dôstojníčku Davisovú. Tej som povedala všetko – o tom, ako sa svet rodičov točil len okolo Nataliinej choroby, a ako sa Natalie naučila chorobu používať ako zbraň. Povedala som jej o dome, ktorý som si kúpila a ktorý Natalie chcela.
„Nič som jej neurobila,“ hovorila som. „Natalie si sama vytrhla hadičku, aby vyvolala scénu. Matka po mne hodila ten stojan a otec ma ťahal preč, aj keď videl, že mi odteká voda. Ignorovali môj život aj život môjho dieťaťa.“
Dôstojníčka Davisová mlčala. „Ak záznam potvrdí vaše slová, situácia bude pre vašich rodičov veľmi vážna. Už som o ten záznam požiadala.“
Vtom sa dvere nemocničnej izby prudko otvorili. Vstúpila sestra s napätým výrazom. „Ospravedlňujem sa, ale vaši rodičia sa na chodbe hádajú s ochrankou a kričia, že majú právo vás vidieť.“ Dôstojníčka Davisová sa okamžite postavila. „Nesmú sa k tejto izbe ani priblížiť.“
Sestra však zaváhala a dodala: „Je tu ešte niečo. Vaša sestra Natalie sa práve vrátila do nemocnice… a personálu na recepcii tvrdí, že ste ju dnes napadli vy a vyhrážali ste sa jej, že ju zabijete, hneď ako sa zotavíte z pôrodu.“
Hrudník mi zovrelo úzkosťou. Ak Natalie už teraz opäť prepisuje realitu, skutočná vojna o moju dcéru a moju slobodu sa práve začala.
