Volám sa Zinaida Boyko a je rok 2012. Mám 88 rokov a stojím pri okne vo svojom rodnom Kyjeve. Mesto je hlučné, slnečné, ľudia sa prechádzajú po kaštanových alejách, nevediac, že pred nimi sa kedysi topila krv a panoval tichý zúfalstvo. Po sedemdesiatich rokoch ticha cítim, že musím hovoriť.
V roku 1942 som mala 18 rokov. Mala som dlhé vrkoče, ruky voňajúce po kvetoch a čerstvom mlieku. Chcela som byť učiteľkou, čítať deťom poéziu a učiť ich dobrote. Všetko sa zmenilo jedného teplého septembrového dňa. Bola som zrazená na kolená zradením suseda. Policajt ma zatkol a spolu s ďalšími dievčatami nás odviezli vlakom do Nemecka. Mysleli sme, že pôjdeme pracovať na farmy alebo do továrne.
Namiesto toho nás priviezli do tajného lekárskeho zariadenia obklopeného ostnatým drôtom. Budova bola príliš čistá, príliš tichá. Tam stál muž v bielom plášti – Dr. Richter. Povedal nám, že sme vybrané pre „veľkú vedu“ a mali sme sa vyzliecť. Stáli sme nahé, zahanbené, považované za materiál, nie za ľudí. Zobrali nám mená aj dôstojnosť, stali sme sa číslami.
Podroboval nás chemickým a rádiologickým experimentom. Injekcie, ktoré do nás vpichoval, spôsobovali neskutočnú bolesť a mučenie. Naša pokožka sa menila, vlasy padali a menštruácia prestala. Každý deň prinášal nový teror: hlad, strach, vyčerpanie, izoláciu. Naša sloboda bola úplne odobraná – aj na toalete nás strážili. Richter sledoval každý náš pohyb, každú reakciu.
Niektoré dievčatá zomreli alebo stratili schopnosť hovoriť. Malé Tamara zomrela v mojich rukách. Vera, staršia a skúsená, sa stala mojím jediným podporným bodom. Povedala mi: „Zina, musíš si pamätať každý detail, každú tvár, každý dotyk. Ty budeš naším svedkom.“ Tak som si zapamätala všetko – každý bolesť, každú vôňu, každý pohľad Dr. Richtera.
Najhoršie boli rádiologické procedúry. Stáli sme pred obrovským čiernym prístrojom, cítili len pálenie a nevedeli sme, že nám ničí plodnosť. Bolo to utrpenie, ktoré nás pripravovalo o budúcnosť, o materstvo, o mladosť. Zistila som, že už nie som to dievča z dediny. Moje telo bolo tieňom, oči mŕtve.
V januári 1943 Richter zistil, že viem trochu po latinsky a v lekárni, a tak ma nútil pracovať v jeho laboratóriu. Bolo to ešte horšie ako byť pod injekciami. Musela som byť jeho asistentkou a sledovať, ako mučenie pokračuje. Každý deň sme boli vystavené chemickým látkam, X-lúčom, experimentom, ktoré nás menili na objekty, nie na ľudí.
Greta, hlavná sestra, bola jeho rukou – nemilosrdná, chladná. Ponižovala nás, trestala za najmenšiu známku ľútosti alebo slabosti. Richter nás učil spievať nemecké pochodové piesne, aby sme glorifikovali tých, ktorí nás pomaly zabíjali. Tí, ktorí odmietli, boli posielaní do studených trestných kobiek.
Napriek všetkému sme prežívali, držali sa nádeje. Stepan, muž z okolia, mi raz šepol: „Drž sa, dcéra. Naša je blízko.“ Niekedy sme počuli vzdialené hluky frontu – malé známky života a nádeje, ktoré nás udržiavali pri zmysloch.
Značky na nás, čísla a denné rituály boli spôsobom, ako kontrolovať ľudské telo. Ale nezničili našu dušu. Moje srdce pokračovalo v tlkote, pamätalo si každú tvár, každú smrť. Keď som po 70 rokoch ticha konečne rozprávala svoj príbeh, uvedomila som si, že pamäť je najvyššia spravodlivosť. Zničili naše telá, ale nie našu schopnosť pamätať a milovať.
Dnes, vo svojich 88 rokoch, sedím v Kyjeve, zapínam starý magnetofón a zdieľam túto spomienku. Chcem, aby svet vedel, že život je najväčším zázrakom, aj keď prešiel ohňom a popolom. Nikdy nedovoľte, aby strach učinil z vás nástroj zla. Pamätajte, že za každou suchou historickou správou bije ľudské srdce, ktoré milovalo a dúfalo.
Na lúke v mojej mysli vidím všetky dievčatá – Katya sa smeje, Vera si česá vrkoče a Tamara je šťastná s jabĺčkom. Môžem k nim ísť s čistým svedomím. Nemohli nás zničiť, pretože sme mali dušu. Pamätajte na nás.
