Hrozivý rituál svadobnej noci v Ríme bol horší ako smrť (3 minúty, 6 záberov)
Predstavte si, že vás zdvihne zo zeme muž, ktorého ste stretli len trikrát. Objíma vás a nesie cez prah zdobený zeleňou a vlnou.
Za vami dav stále spieva, ich hlasy sú drsné a radostné, oslavujú to, čo považujú za najšťastnejšiu noc svojho života. Aj vy tomu veríte. Máte sedemnásť rokov, ste zahalená do plášťa farby plameňa a práve ste sa stala manželkou. Potom sa dvere zatvoria, spev sa zmení na tlmené hučanie, svetlo faklí z ulice zmizne a keď vás váš nový manžel postaví do átria svojho domu, uvedomíte si, že niečo nie je v poriadku. Je tam príliš veľa ľudí – nepozvaní hostia, nie rodina, ale cudzinci, ktorí sú starostlivo rozmiestnení po miestnosti a sledujú vás s výrazmi, ktoré nedokážete prečítať. Najbližšie stojí staršia žena v slávnostných šatách, s pohľadom upretým na vašu tvár.
Za ňou stoja tri otrokyne s umývadlami a zloženým oblečením. Sivovlasý muž drží koženú tašku, akú nosia lekári, a v rohu, napoly skrytý v tieni, leží pod ťažkou ľanovou plachtou niečo vysoké. O ničom z toho si nebola informovaná. Tvoja matka ti toho rána upravila vlasy, splietla ich do šiestich starostlivo zapletených vrkôčikov, pričom jej ruky sa triasli. Videla si slzy, ktoré sa snažila skryť, a počula si varovanie, ktoré ti zašepkala do ucha tesne pred začiatkom sprievodu, aby si neodporovala ničomu, o čo ťa požiadajú, lebo odpor by veci len sťažil.
Nerozumela si tomu; myslela si si, že sa to týka tvojej svadobnej noci, povinnosti, ktorú má každá nevesta voči svojmu manželovi. Myslela si si, že ťa chráni, možno až príliš opatrne, ale teraz, keď stojíš v tejto tichej miestnosti plnej cudzích ľudí, ktorí ťa pozorujú, rozumieš, že jej varovanie malo úplne iný význam. Staršia žena vykročí dopredu a zovrie ti zápästie tak pevne, že by si sa musela poriadne snažiť, aby si sa jej vytrhla. Jej hlas nesie váhu stáročí starého rituálu, ktorý ju víta v dome jej manžela a potvrdzuje, že posvätné práva musia byť teraz naplnené. Hľadíš na postavu zakrytú plachtou v rohu. Nikto sa ešte nepohol, aby ju odhalil, ale cítiš, že všetky oči v miestnosti vnímajú tvoju prítomnosť. Cítite, že čokoľvek sa skrýva pod tou látkou, je dôvodom, prečo vaša matka plakala. O chvíľu zistíte, čo to je. O chvíľu pochopíte, prečo rímski historici odmietli písať o tejto noci priamo a prečo sa neskoršie generácie pokúsili úplne ju vymazať z pamäti. Toto je vaša svadobná noc, ale nie je to o láske, nikdy nebola. Rodinné hry
Deň začal ako zo sna. Za úsvitu jej matka rozdelila vlasy špičkou kopije, čo bola starodávna tradícia, ktorá mala odháňať zlých duchov. Šesť vrkôčikov bolo starostlivo zapletených a zviazaných bielymi vlnenými stuhami. Na hlavu jej položili plášť farby plameňa, flammeum, ktorý ju jednoznačne označoval za nevestu. Všetci hovorili, že je krásna, a ona tomu takmer uverila.
V chráme kňaz obetoval ovcu a prezrel jej vnútornosti. Znamenia boli priaznivé, bohovia to schválili. Jej otec stál vedľa nej a vyslovil starobylú formulu, ktorou ju previedol zo svojej zákonnej moci do moci jej manžela. V očiach rímskeho práva už nebola jeho dcérou; teraz patrila inému.
Potom prišli sľuby. Vyslovila slová, ktoré pred ňou šepkali generácie rímskych neviest, sľubujúc, že kamkoľvek pôjde Gaia, ona bude Gaia – sľub, ktorý vymazal jej individuálnu identitu a úplne zviazal jej osud s mužom, ktorého sotva poznala. Marcus Petronius Rufus bol o dvadsaťštyri rokov starší, obchodník s obilím, bohatý a rešpektovaný. Pred týmto dňom sa stretli trikrát, vždy v prítomnosti svojich rodín, vždy len krátko.
Poznala tvar jeho tváre, ale nepoznala jeho hlas, keď bol nahnevaný. Nevedela, ako zaobchádzal so svojimi otrokmi. Nevedela, čo od nej očakáva, keď sa za nimi zavrú dvere jeho domu. Ale rímske manželstvo nebolo o poznaní, bolo o prevode. Sprievod ulicami mal byť triumfálny. Fakle žiari v nočnej oblohe, hostia rozhadzujú orechy k jej nohám pre plodnosť a deti bežia vedľa a smejú sa. Ale piesne, ktoré spieva dav, nie sú sladké.
Vulgarizmy sú hrubé, explicitné a zámerne obscénne. Mladí muži jej cez závoj kričia návrhy, ktoré jej rozpaľujú tvár. Podľa tradície tieto piesne zabávali bohov a odháňali zlých duchov, ale slová sa jej zdali skôr varovné ako ochranné. Jej matka kráčala za ňou v tichosti. Skôr toho rána videla, ako jej matka s trasúcimi rukami upravovala vrkôčiky, videla, ako si rýchlo utierala slzy, aby ich nikto nevidel, a spomenula si na šepkané slová, aby sa nebránila. Nepýtala sa, čo to znamená, nechcela to vedieť. Sprievod sa vinul mestom, zatiaľ čo súmrak prechádzal do tmy. Pred nimi čakal dom Marca Petronia Rufusa, ktorého vchod bol ozdobený fakľami a zeleňou. Všetko sa zdalo krásne, všetko sa zdalo dokonalé, ale rímske svadby mali dve tváre. Verejnú tvár so závojmi, piesňami a rozsypanými orechmi a súkromnú tvár, ktorá sa odohrávala za zatvorenými dverami a ktorú sa žiaden rímsky spisovateľ neodvážil priamo opísať.
