„Ak budeš hrať na klavíri, dám ti túto reštauráciu, a ak nie, vyhodím ťa bez peňazí,“ povedal majiteľ a snažil sa kuchára ponížiť. Ale hneď ako sa kuchár priblížil ku klavíru, stalo sa niečo nečakané… 
Anna niesla tácku s horúcim mäsom, keď ju zrazu niečia ruka chytila za zápästie.
„Prestaň.“
Strikla sa. Bol to Mark, majiteľ reštaurácie, muž, ktorého sa báli aj čašníci s desaťročnými skúsenosťami.
„Čo si hovoril o klavíri?“ prižmúril oči.
Anna hneď nepochopila, o čom hovorí.
„Ja… ja som len povedal, že klavír je rozladený.“
Mark sa uškrnul a otočil ju tvárou do miestnosti. Pri stoloch sedelo asi štyridsať ľudí – obchodníci a ich manželky.
„Počuli ste to?“ povedal nahlas. „Náš kuchár je tiež hudobník.“
Niekto sa zasmial.Kuchynské náčinie
„Pravdepodobne ste študovali na konzervatóriu?“ Mark sa posmešne spýtal.
Anna mlčala.
„No? Urobila si to, alebo nie?“
„Nie,“ odpovedala potichu.
V sále sa trochu rozhostilo ticho.
„Aké prekvapenie,“ pretiahol Mark a zatlieskal rukami. „Emma, poď sem.“
Jeho dcéra k nemu prišla. Vlasy mala dokonale upravené, šaty drahšie ako Annin ročný plat, chladný pohľad. Každý poznal jej príbeh: študovala u najlepších učiteľov, na drahých akadémiách a koncertovala v zahraničí. Mark často hovorieval, že hrala „ako génius“.
Mark objal dcéru okolo ramien a pozrel sa na Annu.
„Pozri sa. Emma teraz bude hrať. Potom hraj ty. Ak budeš hrať lepšie, kúpim ti reštauráciu. Tvoju vlastnú. S tvojím menom.“ A ak nie, dnes odtiaľto odídeš. Bez platu.Najlepšie herné konzoly
Ukázal na klavír.
V miestnosti sa rozhostilo ticho.
Anna cítila, ako jej horia uši. Všetci sa na ňu pozerali. Nie ako osoba, ale ako zábava.
Pomaly si utrela ruky o zásteru… a urobila krok ku klavíru. A potom sa stalo niečo nečakané 😱😨 Pokračovanie v prvom komentári 👇👇
Emma si sadla, narovnala si šaty a začala hrať.
Bolo to… dobré. Čisté. Správne. Profesionálne. Hostia zdvorilo prikývli, niektorí dokonca tlieskali.Oprava klavíra
Mark sa spokojne usmial.
„Tak to máš,“ povedal. „A teraz ty.“
Pozrel sa na Annu. V miestnosti sa rozhostilo ticho.
Anna pomaly pristúpila ku klavíru. Sadla si. A od prvých tónov sa v miestnosti niečo zmenilo.
Toto nebola len hudba. Hrala, akoby žila v každej tónine. Bez pretvárky, bez teatrálnosti – ale spôsobom, ktorý niekomu vyrazil dych.
Keď skončila, nikto pár sekúnd netlieskal.
„Nie…“ Mark pokrútil hlavou. „To sa nerobí. Možno poznáš len túto melódiu. Zahraj niečo iné.“
Anna prikývla. Začala hrať znova. Veľmi zložitú skladbu. Bez nôt. Bez toho, aby sa niekam pozerala. Len z pamäti.
Teraz o tom nikto nepochyboval.Prenosné reproduktory
Keď doznela posledná nota, sála vybuchla potleskom.
Mark sa na ňu pozrel, akoby ju videl prvýkrát.
„Kde… kde si sa to naučila?“ spýtal sa.
Anna vstala.
„Naučila ma to stará mama,“ povedala pokojne. „Bola klaviristka.“
V sále sa opäť rozhostilo ticho.
Mark pomaly vydýchol a potom sa usmial – už nie posmešne.
„Budeš musieť dodržať slovo,“ povedal. „Reštaurácia bude tvoja.“Najlepšie herné konzoly
Anna mlčky prikývla.
